Presne pred šestnástimi rokmi, v júli 1995 sa v údolí Driny na severovýchode Bosny odohral masaker ôsmich tisícov mužov a chlapcov. Vrahov v Srebrenici viedol Ratko Mladič, ktorého pred pár mesiacmi zatkli. Dnes je súdený za vojnové zločiny.
Srebrenický masaker bol najväčšou etnickou čistkou v Európe od druhej svetovej vojny. Pripomína kľúčovú lekciu modernej éry, že kedysi často nepodstatné kultúrne odlišnosti, ako napríklad vierovyznanie v prípade Juhoslávie alebo príbuzenské väzby ako v Rwande, môžu v priebehu okamihu ospravedlňovať vyvražďovanie na masovej škále. Táto zvrátenosť pripadá účastníkom národného boja dokonca ako prirodzená a logická, veď počúvajú svojich vodcov.
Vlastný štát
Genocída v Srebrenici sa udiala asi 400 kilometrov od sídla, ktoré sa 1. januára 1993 stalo hlavným mestom jedného z národných štátikov, akých sa v Eurázii po páde komunizmu objavili desiatky - Slovenskej republiky. Pre pár krikľúňov z porevolučných tribún a pre frustrovaných intelektuálov zo začiatku deväťdesiatych rokov sa tým zavŕšili údajné tisícročné boje Slovákov za samostatnosť. Väčšina z ostatných racionálne uvažujúcich sa tejto samostatnosti prispôsobila rýchlejšie, ako otcovia vlasti stihli pod Mečiarom rozkradnúť republiku. Privatizéri, ktorí pochopili najrýchlejšie, na čo potrebujú „vlastný“ štát!
Podobne ako súčasný vplyvný politik s národno-socialistickou rétorikou a stratou pamäti na november 1989, nepamätám sa ani ja, že by som si po Silvestri 1992 umýval zuby zvrchovanejšie ako predtým.
V tom čase väčšina obyvateľov štátu čistých Slovákov neveľmi dbala na podobnosť vlastného nežného, dedinského národného projektu s tými krvavými, ktoré povstali na troskách Juhoslávie. Dojem síce kazili babky s pichľavými dáždnikmi, ktoré terorizovali „protinárodných“ novinárov, a tiež nenávistné reči Vladimíra Mečiara v hale na Pasienkoch, ale v podstate sa nám stala republika napriek našej pasivite. Asi preto sme v nasledujúcich rokoch nedávali pozor, ako niektorí národní intelektuáli a mnohí Slováci v národných funkciách odôvodňujú, načo tu máme vrchársku kmeňovú svojstojnosť. Neutíchalo najmä vzývanie „hrdinov“ z najtemnejšej histórie moderných dejín, z obdobia vojnového fašizmu.
V socializme sa šírilo spovednicami, počas rodinných spomienok na časy láskavých čiernych monsignorov, keď okolo zúrila vojna, či priamo vďaka otcom, ktorí sa v takých Bánovciach, Ružomberkoch či Rajcoch triedne prepracovali do socialistických funkcií z prípravky v Hlinkových gardách. Hoci deťom zakázali o vlastnej ľudáckej minulosti hovoriť, preniesli na nich know-how o fungovaní ľudáckeho sveta. Mnohí potomkovia týchto funkcionárov sú dnes v kľúčových pozíciách štátu a hospodárstva. Najmä im sa busty a sochy fašistov, ktoré rastú na námestiach, nezdajú zvrátené! Veď čo zas tí svetoobčianski intelektuáli chcú, vodcovia sú naši, dobrí, katolícki, ktorí len žili v neprajnej dobe...
Slovenské čistky
Pri šírení tejto národno-agrárnej idyly, keď štát Slovákov vraj kvitol, lebo sa zbavil príživníkov a bohabojní roľníci mohli konečne vzývať slovenského Boha, však treba pripomenúť krvavé stopy, ktoré „idyla“ zanechala.
V roku 1942 bolo zo Slovenska vyvezených do vyhladzovacích nacistických táborov takmer 60-tisíc občanov. Ďalších 13-tisíc potom koncom roku 1944. Najmä prvé vyvážanie bolo riadené štátnym aparátom a vykonávané kadejakými fašistami z polovojenských oddielov Hlinkových gárd, nie nepodobných vtedajším Železným gardám v Rumunsku, fanatickým Šípovým krížom v Maďarsku či Mladičovým srebrenickým soldateskám deväťdesiatych rokov. Za každého vyvezeného občana zaplatila vtedajšia Slovenská republika 500 ríšskych mariek.
Ako pripomínajú historické pramene, predstavitelia slovenského štátu svojich občanov „dodali“ nacistom úplne dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy a vlastnými prostriedkami.
Historička Katarína Hradská hovorí, že slovenská verejnosť sa proti spôsobu „riešenia židovskej otázky“ vládnucou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou vyjadrovala len veľmi opatrne. Na vyvážanie Rómov nereagoval vtedy asi nikto!
Oslavy vodcov
Profesor práva na Univerzite Komenského v Bratislave Ferdinand Ďurčanský (1906 – 1974) - ktovie, či sa v jeho časoch vydávali diplomy práva podobne ako dnes – bol počas vojny významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Keďže bol v správny čas na správnom mieste a myslel dosť radikálne, stal sa ministrom v slovenskej autonómnej vláde (1938 – 1939). Kým ho nacisti neodsunuli pre naivné predstavy o zahraničnej politike – paralela so slovenskou orientáciou na všetky svetové strany v rokoch 2006 až 2010 či Mečiarovo neutrálne Švajčiarsko možno pokračujú v tejto tradícii - pôsobil aj ako minister zahraničia (1939 - 1940). Ku koncu vojny ušiel do emigrácie, kde aj zomrel. Roku 1947 bol v neprítomnosti odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Rozsudok nebol nikdy zrušený.
