Namiesto okien a dverí len diery v stenách, umývali sme sa v potoku. Naši malí synovia si to nazvali zbúraná chata, hoci sa tu nebúralo, ale obnovovalo a na tesárskych a murárskych prácach sa podieľal aj český spisovateľ Ludvík Vaculík (1926).
Na stole mi tam nechal na prečítanie rukopis svojho románu Morčata. Z rumoviska mojich poznámok som postupne vystaval esej, ktorá vyšla najprv v pražskom samizdate, po novembri potom v knihe Tváre a oslovenia. Vyberám z nej na Ludvíkovu počesť zopár slovných tehličiek a dosiek. Nič nie je zbúrané.
Morčatá, ktoré sú hrdinami románu, nie sú mláďatá morky, ale malý hlodavec morča peruánske, ktoré sa používa na rôzne biologické, lekárske a iné pokusy užitočné pre spoločnosť. Experimentálne morčatá sme tak trochu aj my všetci.
Kniha je krásnym jazykovým javom, činom myslenia, ktorý zo všedného akoby ľahko urobí estetické. No vidno tu statočnú cizelérsku námahu a duchaplnosť, tvorbu, vzťahy i nie bežné súvislosti, ktoré dokladajú myslenie vlastnou cestou a mnohými smermi. Taká je metóda umenia, taká je metóda Vaculíkova. Spočíva v schopnosti pohrávať sa so slovami, ovládať ich a nechať sa nimi aj trochu podvádzať: to prekvapenie zo slov! Neprestajne bolestná konfrontácia, zúčtovanie, vyrovnávanie sa so sebou, s minulosťou a prítomnosťou ako nevyhnutný spôsob existencie.
