Rozhodnutia prezidenta, či vráti nejaký zákon parlamentu, nemajú nikdy ústavnú, ale len politickú podstatu.
Rozhodnutie hlavy štátu nevrátiť novelu Zákonníka práce parlamentu na opätovné prerokovanie prekvapilo azda každého. Ivan Gašparovič má totiž vo vývesnom štíte, že myslí národne a cíti sociálne. Rád to aj zdôrazňuje, hoci to niekedy popletie.
Keďže odborové organizácie, ktoré sú vo všeobecnosti pokladané za zástupcov sociálnych práv zamestnancov, proti zneniu novely nielen protestovali, ale po jej schválení prezidenta Ivana Gašparovičova aj oficiálne požiadali, aby ju nepodpísal, možno uzatvoriť, že jeho sociálne cítenie sa so sociálnym cítením odborárov v tejto súvislosti rozišlo.
Špekulovať o dôvodoch, pre ktoré hlava štátu novelu Zákonníka práce poslancom nevrátila, je zbytočné. Niekto to môže interpretovať tak, že „pravicová“ novela je sociálnejšia ako súčasný stav, ktorý uzákonila „ľavica“. Iní zase môžu súhlasiť s Gašparovičom, ktorý ako jeden z dôvodov duchaplne uviedol, že „bez zamestnávateľa by neboli ani zamestnanci“. A ďalší zase inak.
Rozhodne však nie je pravdivé tvrdenie jeho hovorcu, že „pán prezident vždy rozhoduje v zmysle ústavy a keďže nenašiel žiadny zákonný dôvod, pre ktorý by tento zákon vrátil, Zákonník podpísal“. Teda presnejšie jeho prvá časť, keďže to, či Gašparovič niečo našiel alebo nenašiel, sa nedá preukázať. Na rozdiel od prvej časti, ktorej možno oponovať viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu. Napríklad tzv. vyvlastňovacím zákonom, o ktorom už pri jeho príprave aj vrabce čvirikali, že bude v rozpore s Ústavou.
