Potom som si začala v jednej kaviarni v East Village všímať výjav: pri rožnom stolíku sa každý raz stretávali ženy s dlhými hrivami, výraznými šperkami a prenikavými očami, ktoré sa s otvorenou zvedavosťou obzerali po ďalších ženách, aj po mne. Vždy niečo zanietene riešili. Čarodejnícky sabat.
„Ženy k sebe vedia byť extrémne kruté, ale dokážu medzi sebou vytvoriť aj intimitu, dôvernosť, ktorú muži nemajú,“ hovorí v profile v časopise New Yorker francúzska feministka, mysliteľka a ľavicová princezná Elisabeth Badinterová. Domnienka, že svet by bol „sladší“, keby ho riadili ženy, je podľa nej hlúposť.
Badinterová je pravá čarodejnica – hovorí si svoje a od organizovaných feministiek ju delí ohnivý kruh radikálnych názorov. Myslí si, že ženy urobili niekoľko krokov späť, keď sa vzdali práv, ktoré už mali a teraz volia zelený teror ekologických plienok a pôrodov bez epidurálu. Za ich znevýhodnené postavenie odmieta viniť mužov.
Kritiku smerom dovnútra zvolila aj omnoho mladšia Sheryl Sandbergová, viceprezidentka pre globálny online predaj a operácie vo firme Facebook. New Yorker ju pred pár týždňami zaradil do éry postfeminizmu. Sandbergovej hlavnými témami sú (slabá) ženská asertivita a skĺbenie pracovných a materských povinností. Riešenie vidí v delení domácich prác napoly s mužom, ktorý je žene skutočným partnerom.
