Do poslednej chvíle dramatický americký spor o zvýšenie limitu zadlženia bol pre väčšinu z nás najmä politickým divadlom. Mal vôbec nejaký zmysel?
Z nášho pohľadu išlo o tak trochu nepochopiteľný, ak už rovno nepovieme smiešny spor. Základné fakty sú jednoduché: Kongres schvaľuje celkový limit pre verejný dlh v Spojených štátoch.
Od roku 1960 doteraz musel Kongres upravovať „dlhový limit“ až 78-krát – buď sa zvýšil, alebo sa zmenila jeho definícia, aby bolo možné dlh zvýšiť. Keďže Spojené štáty hospodária s deficitom (žijú na dlh), musia si priebežne požičiavať nové a nové peniaze na financovanie vládnych výdavkov.
Doterajší limit 14,29 bilióna dolárov sa mal podľa projekcií amerického Department of the Treasury vyčerpať 3. augusta a bez zvýšenia tohto limitu by si Spojené štáty nemohli požičať ďalšie peniaze. Na výdavky by preto mohli použiť len to, čo priebežne vyzbierajú na daniach (čo je menej, než koľko míňajú).
Ani tak by technicky hneď nezbankrotovali, pretože prvé sa vždy uhrádzajú záväzky voči držiteľom štátnych dlhopisov, ale nemali by peniaze na iné veci. A takmer určite by stratili najvyšší AAA rating, čo by im splácanie dlhov citeľne predražilo.
79. zvýšenie
Základná otázka znie: keď za posledných 50 rokov zvyšovali dlhový limit 78-krát, prečo ono dlho očakávané 79. zvýšenie (o očakávaných 2,4 bilióna dolárov) nebolo rutinnou technickou záležitosťou ako takmer všetky doteraz? Odpoveďou je zmena spoločenskej nálady, a to je bod, v ktorom už začína byť americké dlhové teátro relevantné aj pre nás.
V hre sú nepochybne aj veľmi špecifické momenty – Snemovňu reprezentantov vlani ovládli republikáni, z ktorých mnohí sú v politike nováčikmi (a teda ešte žijú nejakými ideálmi) a mnohí z nich zastupujú The Tea Party, teda konzervatívne – a predovšetkým fiškálne konzervatívne – hnutie, ktoré sa stalo novým americkým politickým fenoménom.
Okrem toho, o rok sú v Amerike prezidentské voľby a republikáni sa snažia zo silnejúceho proti-vládno-výdavkového sentimentu vyťažiť maximum, aby ukončili prezidentovanie Baracka Obamu už po štyroch rokoch.
Život na dlh nie je v poriadku
Ale napriek týmto špecifikám je za sporom aj čosi hlbšie. Hypotekárna, finančná a dnes už aj dlhová kríza nielen v Amerike zmenila tón verejnej debaty. Každý, kto má oči, musí vidieť, že bezhlavé zadlžovanie sa končieva veľmi zle. Nech už je katalyzátorom chamtivosť, zlá regulácia či len túžba po bezstarostnom živote, dôsledky dlhodobého života na dlh sú kruté – a to pre domácnosti, podniky aj vlády.
A silnie tiež presvedčenie, že vládne výdavky, ktorých cieľom má byť zmierňovanie kríz, sa v skutočnosti končievajú nespočetnými príkladmi donebavolajúceho plytvania a nemajú veľký efekt. (O tom, aký je naozaj, sa inak mimoriadne tuho sporia najučenejšie ekonomické hlavy sveta.) Tak, ako bola Amerika dlho v eufórii, ktorá oslabovala zábrany masívne si požičiavať na domy, autá či dennú spotrebu, tak sú dnes mnohí Američania (ale nielen oni) v opačnom nastavení a z dlhov majú úzkosť.
