Budmerický kaštieľ som navštívil raz na niekoľko hodín na konferencii. Neprespal som tam ani jednu noc, nehovoriac o pobyte. Systém, ktorý tam fungoval, som bojkotoval napriek tomu, že som (už bývalému) správcovi, Literárnemu fondu, za trinásť rokov zaplatil tisíce eur.
Dve percentá odvádzam zo všetkých svojich kníh, článkov aj z väčšiny vystúpení. Dúfam, že sa peniaze využili na napísanie aspoň jednej zbierky poviedok a nepretiekli dolu hrdlami vo forme teplej borovičky a kyslého bieleho vína.
Pred dvoma rokmi strávil v Budmericiach mesiac mladý rakúsky spisovateľ Constantin Göttfert, ktorý mi šokovaný rozprával, že postaršie slovenské osadenstvo od desiatej ráno pilo prvú ligu a s pobavením komentovalo jeho zámer pracovať na novom rukopise.
Hoci doterajšie fungovanie „národnokultúrnej“ inštitúcie vnímam veľmi kriticky, som za to, aby kaštieľ zostal k dispozícii spisovateľkám a spisovateľom. Podmienky udeľovania štipendií na tvorivé pobyty treba zdemokratizovať a sprehľadniť. Namiesto kamarátšaftov musia rozhodovať literárne projekty posúdené nezávislou odbornou komisiou a opodstatnenosť žiadosti.
Dôraz by mali klásť na podporu najmladšej autorskej generácie. Vo väčšine európskych krajín je horná veková hranica 35 alebo 40 rokov, čím sa zamedzuje doživotnému zneužívaniu od autorov, ktorí sústavne píšu už len prihlášky, nie poviedky.
