Londýn bol jednou z mojich prvých veľkých západných metropol, s kamarátkou sme sa tam vybrali na strednej škole na lacné študentské letenky. Spali sme v zablšenom hotelíku s rohožkou s nápisom Domov Sladký Domov, ironicky umiestnenou nad dverami izby veľkosti poľského fiata.
Britskej angličtine sme vôbec nerozumeli a ohromne sa nám rátalo, že sa dievčatá napriek otrasnému počasiu a nadváhe premávali po Oxford street s pupkami a stehnami vytŕčajúcimi z odvážnych minisukní. Ulica sa nám stal takmer osudnou – pre nedostatok financií som kamarátku prinútila prejsť ju zhora nadol trikrát, v naivnej nádeji, že nájdem najlepší „deal“ na topánky. Horúčkovitú púť som ukončila, až keď sa rozplakala od vyčerpania. Doteraz sa občas v noci modlím, aby mi odpustila.
Londýn je na prvýkrát rozprávkovo nádherný. Harrypotterovský ešte pred Harrym Potterom. Som si istá, že keby J. K. Rowlingová nebola Angličanka, ale povedzme Slovenka z Hontu, namiesto magického nástupišťa, na ktoré sa dá dostať len rozbehom proti stene, by písala o čarovných husacích pierkach alebo temných náhrobných rastlinách žltej farby.
Napriek kráse a majestátnosti mesta, napriek kamarátom, ktorí mi tam rokmi pribudli, nikdy som si nevedela predstaviť, že by som tam mala žiť. Z jednoduchého dôvodu: nástrahy starého kastového systému cítiť na každom kroku.
