Nie náhodou má kniha rozhovorov so Svatoplukom Karáskom (Kalich 1998) vpísané v titule: Víno tvé výborné. Na mysli má duchovnú úrodu a evanjelizáciu v prirodzenom „klientskom“ prostredí. Jednu pieseň na rovnomennom CD s nefalšovaným šenkovým soundom uvádza takto: Mým přátelúm, kteří nevědí, co je nebe.
Človek si v krčme cibrí pamäť, vyjadrovanie, vkus, stavbu vety, tiež pevnú vôľu. Nemusí sa hneď zmontovať a prehajdákať peniaze na domácnosť či výtvarný materiál. Prirodzený talent v krčme zbadáte hneď. To je ten, ktorého hlášky zľudovejú už odvčera. Toto inde nemajú. Tu pije každý za svoje, čo o tých papalášoch na obrazovke nemožno povedať. Nie sú to ostrovy, sú to zátišia, zväčša metafyzické vo finále a abstraktné pri spomínaní, ktoré už netreba. Tvorivosť krčmová nie je šport, kde si donekonečna púšťajú minulé zápasy, aby konečne dali prvý gól a zlepšili sa psychicky.
V pivárni Fero Griglák zaúčal mladých muzikantov, Ľuboš Tamaškovič si s černochmi trénoval angličtinu. Bolo to síce dávno, ale nemyslím, že nová virtualita tomu niečo ubrala. Leukoplast vo vrecku sa hodí, pri počítači stačí akože.
