Uplynul mesiac odvtedy, ako bratislavskí mestskí poslanci schválili zachovanie Parku kultúry a oddychu v Bratislave. Zároveň požiadali primátora Milana Ftáčnika, aby zabezpečil uvedenie budovy do verejnej prevádzky. Komplikovaná kauza, ktorá sa počas uplynulých šiestich rokov stala ukážkou problematických praktík bratislavského magistrátu, ale aj symbolickým príkladom občianskej participácie a mobilizácie širšej verejnosti, tak zaznamenala ďalší dramatický zvrat.
História zápasu
Kampaň za záchranu PKO bola iba jednou z vyše 200 rozmanitých výziev, petícií či iniciatív, ktoré v rokoch 2004 – 2010 podporili desaťtisíce občanov, čo hovorí o mohutnosti a pestrosti občianskeho vkladu do riešenia otázok verejného záujmu. Angažujú sa v nich známe osobnosti, predstavitelia mimovládnych organizácií, odborníci z rôznych oblastí, ale aj mnoho dovtedy neznámych jednotlivcov. Na stránkach občianskeho denníka changenet.sk i na iných portáloch sa tak odohráva vecná debata o jednotlivých témach, či už je to demokracia a právny štát, sociálne a ekonomické otázky, ľudské práva a postavenie menšín, životné prostredie, ochrana zelene alebo uchovávanie kultúrneho dedičstva. Kampane nabádajú ku kritickej reflexii, hromadné pripomienky k zákonom sa pokúšajú vylepšiť navrhovanú legislatívu.
Viacerí z tých, ktorí sa pričinili o to, že areál PKO ešte stojí – od členov iniciatívy Bratislava otvorene Kataríny Šimončičovej, Mikuláša Hubu, Ľubice Trubíniovej, Mateja Vagača, Soni Párnickej a ďalších, cez mestského poslanca Jána Budaja a Elenu Pätoprstú z Ekofóra až po desiatky osobností kultúrneho života (spomeňme za všetkých herečku Zuzanu Kronerovú, architekta Igora Thurza či výtvarníka Rudolfa Sikoru) majú za sebou dlhšiu históriu zápasu o PKO vrátane drobných víťazstiev i trpkých prehier. V marci 2009 sa aktivistom podarilo priviesť primátora Bratislavy Andreja Ďurkovského k diskusii za okrúhlym stolom, na ktorej sa zúčastnili členovia mestského zastupiteľstva, pracovníci magistrátu, odborníci a odborníčky z oblasti architektúry, urbanizmu či sociológie.
Primátor Ďurkovský vtedy verejne zmenil postoj a prisľúbil, že urobí všetko pre to, aby sa PKO nebúralo, aspoň dovtedy, kým mesto nebude mať zaň náhradu. Už o niekoľko týždňov však spoločnosť Henbury Development vlastniaca pozemky pod PKO (a prepojená s finančnou skupinou J&T) začala búrať Estrádnu sálu, aby formálne naplnila búracie povolenie tesne pred jeho vypršaním. Pokus o búranie mal vo verejnosti kritický ohlas, ako obranca PKO vystupoval aj sám primátor, ktorý vyhlásil, že developeri takého charakteru „to budú mať v meste veľmi ťažké“. Čoskoro však vyšlo najavo, že ešte v júni 2006 bez vedomia zastupiteľstva podpísal s developerom zmluvu o zbúraní PKO... Členka Bratislavy otvorene Ľubica Trubíniová v apríli 2009 na adresu primátora Ďurkovského povedala: „Namiesto snahy o zachovanie PKO ste sa zúčastnili na dobre zorganizovanom divadle investora o takzvanom búraní PKO. Namiesto zachovania PKO tak umožňujete jeho likvidáciu.“
K faktickej likvidácii areálu smerovalo rozhodnutie mestského zastupiteľstva v decembri 2009, keď schválilo primátorov návrh na dvadsaťročný prenájom budúcej kultúrnej haly, ktorú mal investor postaviť na mieste PKO v rámci projektu River Park II. Na nájomné vyše 466-tisíc eur ročne by sa za dvadsať rokov minula celá suma, akú mesto získalo za predaj pozemkov PKO.
Stanovisko občianskych aktivistov, ktorí ani po tomto kroku nerezignovali, ale v otvorenom liste z konca januára 2010 sa postavili proti pokračujúcej „urbicíde“ Bratislavy a „likvidácii ducha mesta“ a požadovali zásadné prehodnotenie prístupu mesta i štátu ku komplexu PKO, tak mohlo v tom čase pôsobiť ako akási labutia pieseň izolovanej skupiny tých, ktorí sa uvzato držia svojich snov. Mesto ostávalo voči ich požiadavkám hluché, v kultúrnej verejnosti začala prevažovať skepsa i určitá rezignácia. „Padlo Kablo, Gumon, padol Dámsky tenisový klub v areáli Incheby, stavby, ktoré patrili k histórii mesta, a mohli sa ešte dočkať žiarivej budúcnosti,“ písala v SME Dorota Kráková. „Ich majitelia sa rozhodli pre jednoduchšie riešenie: buldozéry. Dnes to vyzerá, že takto sa bude vyvíjať aj otázka PKO.“ A jej kolegyňa Linda Vasiľová v apríli 2010 dodala: „Je rok od pokusu o búranie PKO a mnohí sa vzdali nádeje. Musíme sa pozrieť do tváre novej Bratislave. Zrejme to už nebude útulné mesto, kde sa dá príjemne žiť.“
Medzinárodná kauza
Napriek tomu všetkému sa situácia napokon zvrátila. Stratégiou aktivistou bola fungovať ako kontrola verejnej moci: volali politikov na zodpovednosť, nabádali k „zúčtovateľnosti“ v ich správaní. Kroky primátora Ďurkovského vnímali ako netransparentné a nehospodárne nakladanie s majetkom mesta, a preto ho viackrát vyzvali na odstúpenie. Za pomoci ľudí z médií udržiavali tému vo verejnej rozprave. Okrem známych tvárí z kultúry i z verejného života si dokázali nájsť partnerov z odborného, akademického prostredia. Išlo najmä o časť architektonickej a urbanistickej obce, ktorej hlas sa výraznejšie uplatnil hlavne v poslednej fáze, keď prebiehala diskusia o budúcnosti PKO. Bola to bezpochyby aj účasť tohto odborného prostredia, ktorá prispela k tomu, že sa postupne menil „kľúčový kód sporu“. Tu už nešlo o konflikt medzi tzv. racionálnym hlasom, predstavovaným záujmovým konglomerátom primátora a developerov, a medzi hlasom občianskeho aktivizmu, ktorý bol biľagovaný prvou skupinou ako „radikálny“, „extrémistický“, „neprofesionálny“, resp. ako „hlas nostalgických pamätníkov“, viazaných k PKO spomienkami na mladosť.
