Pred niekoľkými dňami, pred atentátom v Osle a streľbou na ostrove Utöya sme sa s priateľom rozprávali o tom, že radosť zo života akoby vždy kráčala ruka v ruke so smútkom nad tým, že všetko sa mení. Ani tá najžiarivejšia budúcnosť nemôže vynahradiť to, že žiadna cesta nevedie späť – k nevinnosti detstva či prvej láske.
Niet cesty späť
Niet cesty späť k vôni júlov mojej mladosti, keď som zo skaly skákal do ľadovo studenej vody nórskeho fjordu. Niet cesty späť na miesto v prístave v Cannes, kde som ako sedemnásťročný stál s desiatimi frankami vo vrecku a pozeral sa, ako dvaja dospelí chlapi v idiotských bielych uniformách vezú na člne ženu s pudlíkom z jej jachty na breh.
Vtedy som si po prvý raz uvedomil, že rovnostárska spoločnosť, z ktorej pochádzam, je výnimka, nie pravidlo. Niet už cesty späť do chvíle, keď som sa po prvý raz s vytreštenými očami pozeral, ako hliadka s automatmi obkľučuje budovu parlamentu inej krajiny – pri pohľade na to som pokrútil hlavou so zmesou odovzdanosti a sebauspokojenia a pomyslel si, že v krajine, odkiaľ pochádzam, nič takého nepotrebujeme.
Dlhé roky sa zdalo, že Nórsko sa nemení. Mohli ste odtiaľ odísť na tri mesiace, precestovať svet, zažiť vojenské prevraty, politické vraždy, hladomory, masakry a cunami, a keď ste sa vrátili domov, zistili ste, že jediné, čo je v novinách nové, sú krížovky. Bola to krajina, kde mal každý zabezpečené základné materiálne potreby.
Prevažoval politický konsenzus a v diskusiách išlo najmä o to, ako dosiahnuť ciele, s ktorými všetci súhlasili. Ideologické rozpory vznikali, len keď nás zasiahla realita okolitého sveta a keď sa národ, čo sa do sedemdesiatych rokov minulého storočia skladal poväčšine z ľudí rovnakého etnického a kultúrneho pôvodu, musel rozhodnúť, či má svojim novým občanom dovoliť, aby nosili hidžáb a stavali mešity.
No napriek tomu sme do piatka 22. júla svoju vlasť pokladali za pannu – nepoškvrnenú spoločenským zlom. Iste, je to zveličenie. No bolo to tak.
Zastavenie na červenú
V júni som spolu s nórskym premiérom Jensom Stoltenbergom a jedným spoločným priateľom išiel na bicykli po Osle, chystali sme sa na výlet po zalesnených kopcoch v tomto veľkom, no malom meste. Za nami išli dvaja telesní strážcovia, tiež na bicykloch. Keď sme na križovatke zastali na červenú, pri predsedovi vlády zastalo auto. Vodič zavolal z otvoreného okna: „Jens! Je tu jeden malý chlapec, ktorý by ťa chcel pozdraviť.“
Predseda vlády sa usmial a potriasol rukou chlapčekovi sediacemu vedľa vodiča. „Ahoj, ja som Jens.“
