akované kruté vzdušné útoky Tokio a v auguste hodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki.
Počas amerických vzdušných útokov sa deti z Tokia evakuovali na vidiek, mnohé do severného Japonska, ktoré nebolo americkým cieľom. Evakuáciu z vojnovej zóny vyjadrujeme v japončine slovom „sokai“.
Moja mama mala vtedy šesť rokov a spolu s ďalšími štyrmi sestrami sa vďaka sokai dostali na sever do 260 kilometrov vzdialeného mesta Niigata. Môj otec, vtedy jedenásťročný chlapec, sa tak ocitol v prefektúre Miyagi, vzdialenej tristo kilometrov severovýchodne. Pri spomienke na tých pár rokov v sokai moja mama povedala: „Mohla som sa bez strachu hrať vonku.“
Odvtedy uplynulo 66 rokov a ja som slovo sokai nikdy nepočul v iných súvislostiach ako vo vojnových. Toto leto sa však sokai opäť vrátilo do života. Deti, ktorých sa sokai týka, sú z Fukušimy. V prefektúre Fukušima vláda označila zónu do vzdialenosti dvadsať-tridsať kilometrov od jadrovej elektrárne za nebezpečnú a pomohla rodinám s evakuáciou.
Problém však nastal pre tých, čo žijú vo vzdialenosti päťdesiat-šesťdesiat kilometrov. Ak chcú územie opustiť, musia si to zabezpečiť a zaplatiť sami. V apríli totiž japonská vláda oznámila hodnotu dvadsať milisievertov na rok (mSv/r) za bezpečný štandard pre školy v prefektúre Fukušima. Znamená to, že ak budú namerané nižšie hodnoty radiácie, nepotrebujú štátnu pomoc.
Tento štandard vyvolal veľkú kontroverziu. Sievert, zjednodušene povedané je jednotkou, ktorá vyjadruje dávku žiarenia, akú dostalo ľudské telo. Obyvatelia sú proti, lebo dvadsať milisievertov za rok je šesťkrát vyššia hodnota, než povoľuje doteraz platný zákon o zamestnávaní ľudí mladších ako osemnásť rokov v prostredí s vyššou rádioaktivitou.
