Kedysi, keď ešte Klub spisovateľov býval na Štefánikovej ulici, vládli v ňom manželia Zapletalovci – ona v kuchyni, on v spoločenských miestnostiach. Pred znárodnením im patrila kaviareň na nábreží, po znárodnení sa stali zamestnancami Zväzu slovenských spisovateľov. Nereptali. Boli radi, že robia prácu, ktorej rozumejú, a že sú spolu. Pán Zapletal bol polovičná váha ako pani Zapletalová, no stále sa mu páčila. Pôvodne bol vyučený mäsiar, venoval sa aj záhrade, nuž aj na krásu mal meradlá blízke svojim profesiám. „Keď prišla moja žena do Bratislavy, akoby tu rozkvitol kvet,“ rozcítil sa občas. „Jedna ruka – osemnásť kilo.“
V Klube spisovateľov bývala záverečná o 22.00, no málokedy ju dodržiavali. Zapletalovci hostí nevyháňali. Stalo sa raz, že končili okolo druhej. Hostia už boli preč, znútra zamknuté, pán Zapletal zamykal ešte sklad, pani Zapletalová odstavovala hrnce – a zrazu búchanie.
„Zavreté,“ zvolal pán Zapletal.
No zvonku sa ozval hlas jedného zo štamgastov: „Som hladný.“
„A kde ste boli doteraz, pán Mudroch? Kuchyňa už skončila.“
„Aspoň polievku,“ prosil maliar za dverami.
„Už vychladla,“ ozvala sa aj pani Zapletalová.
„Mama,“ milo sa jej prihovoril Ján Mudroch. „Tak ju zase zohrej. Dám ti za ňu obraz.“
