Wilders na Tweeteri napísal: „Fakt, že psychopat zneužil boj proti islamizácii, je nechutný a je to facka celosvetovému antiislamskému hnutiu.“
Akýkoľvek dôvod
Tento predpoklad nie je zasa až tak pritiahnutý za vlasy. Zavraždiť vyše šesťdesiat nevinných mladých ľudí na letnom tábore útočnou puškou a ešte predtým vyhodiť do vzduchu kus centrálneho Osla je, mierne povedané, mravne výstredné – je to čosi, čo by väčšine príčetných ľudí ani vo sne nenapadlo.
Presne to platí aj o skupine mladých mužov, ktorí sa rozhodnú spáchať samovraždu a masovú vraždu tým, že komerčnými lietadlami vletia do veľkých verejných budov v New Yorku a Washingtone. Ani nórsky šialenec ani teroristi z 11. septembra 2001 však nezabíjali bez príčiny, ako to robia niektorí nihilistickí strelci. Islamisti nepovažujú svoje náhodné masové vraždy za akty upútavania verejnej pozornosti na vlastnú osobu, ale za taktiku vo svätej vojne proti dekadentnému a hriešnemu Západu.
Andreas Breivik sám seba vidí ako bojovníka za druhú stranu. Jeho cieľom bolo chrániť Západ pred islamizáciou. Jeho nepriatelia nie sú len moslimovia, ale aj liberálne západné elity a ich deti, pretože ničia Európu zvnútra prostredníctvom „multikulturalizmu“ a „kultúrneho marxizmu“.
Obsah Breivikovho bľabotajúceho manifestu s názvom Európske vyhlásenie nezávislosti sa naozaj ničím zásadne nelíši od toho, čo tvrdia populisti ako Geert Wilders. Iste, v manifeste sa objavuje aj množstvo ďalších vecí – napríklad fantazmagórie o oživení stredovekého rádu templárov –, ktoré naznačujú istú bizarnosť autora, a Geert Wilders sa od Breivikových násilných metód rýchlo dištancoval. Len jediný európsky politik a to Francesco Speroni z talianskej Ligy severu, ktorá je súčasťou kabinetu Silvia Berlusconiho, bol ochotný Breivika hájit. Speroni vyhlásil, že Breivikove „myšlienky sú obhajobou západnej civilizácie“.
Ako vážne musíme teda brať ideologické dôvody, na ktoré sa vrahovia ako Andreas Breivik a teroristi z 11. septembra odvolávajú pri ospravedlňovaní svojho vraždenia?
Nemecký spisovateľ Hans Magnus Enzensberger napísal pred pár rokmi úchvatnú esej o „radikálnom babrákovi“. Radikálni babráci, zväčša mladí muži, ktorí z nedostatku spoločenskej, ekonomickej a sexuálnej sebaúcty a ľahostajnosti sveta okolo seba zúria tak hrozne, že túžia po samovražednom akte hromadného ničenia.
Spúšťacím mechanizmom takéhoto aktu sa môže stať čokoľvek: odmietnutie dievčaťa, prepustenie z práce alebo neúspešná skúška. Niekedy vrahovia potom siahajú po ideologickom ospravedlnení: budovanie čistého islamu, boj za komunizmus, fašizmus či za záchranu Západu. Konkrétne ideály pritom nie sú až také dôležité – sú to jednoducho dôvody, ktoré sú v danej chvíli poruke v dôsledku módy či iných historických okolností. Len čo radikálny babrák dostane náladu zabíjať, akýkoľvek dôvod sa mu hodí.
