Nepoznal akútnu chudobu ani vyzývavé bohatstvo a sociálna zodpovednosť voči ľuďom v núdzi sa neprejavovala v ekonomickej, ale aj v citovej rovine.
V tomto dávnom Izraeli každý, kto pracoval – a takmer všetky ženy a muži ťažko pracovali – mohol sebe i svojej rodine zabezpečiť skromné, ale slušné životné podmienky. Štát poskytoval novým prisťahovalcom, utečencom a ľuďom žijúcim v prisťahovaleckých táboroch vzdelanie, zdravotné služby a ubytovanie. Mladý, chudobný Izrael majstrovsky zvládal sociálne podnikanie.
To všetko však zaniklo za posledných tridsať rokoch za vlád veľkého kapitálu, ktoré povzbudzovali a roznecovali ekonomické zákony džungle, čo každému kážu, aby si nahrabal, koľko vládze.
Protesty, čo zaplavili ulice a námestia Izraela, už dávno prestali byť len protestom proti bytovej núdzi. Ich jadrom je pocit urážky a rozhorčenia nad ľahostajnosťou vlády voči ľudskému utrpeniu, nad dvojakým metrom, aký používa voči pracujúcim obyvateľom, a nad rozkladom spoločenskej solidarity.
Pohľad na stanové mestečká, čo vyrástli po celom Izraeli, na lekárov demonštrujúcich za práva svojich pacientov a na samotné demonštrácie a mítingy nielenže hreje pri srdci, je to aj radostný znak znovuzrodenia vzájomného bratstva a angažovanosti.
Veď to prvé, čo hlásajú účastníci týchto demonštrácií, ešte než spomenú „sociálnu spravodlivosť“ a „preč s vládou“, je: „Sme bratia.“
Prostriedky, potrebné na nastolenie sociálnej spravodlivosti v Izraeli treba hľadať na troch miestach.
Po prvé, v miliardách, ktoré Izrael investoval do osídľovania nových území, čo bolo najväčšou chybou v dejinách krajiny, a zároveň najväčším aktom bezprávia.
