Patrím ku generácii vojnových a tesne povojnových detí, keď sa v rodinách žilo z ruky do úst, teda tak-tak od výplaty k výplate. Podľa toho, ako sa na rodinnom stole objavovali čoraz jednoduchšie a lacnejšie jedlá, vedeli sme, že sa už-už blíži deň, keď budú rodičia „brať“. Zato nám rovnako pred výplatou ako po výplate patrili ulice bez áut a pasáže a dvory a parky a prázdne parcely (bol som mestské – bratislavské – dieťa) a voľné priestory na mnohoraké hry, ale aj kruté zápolenia a bitky s konkurenčnými „bandami“ rovesníkov z priľahlých ulíc či štvrtí. Naši rodičia neboli bohatí, ale neboli ani zadlžení. Hypotéka bola neznámy termín a slovo dlh bolo takmer neslušné. Skrátka a dobre: byť zadlženým sa nepatrilo. Ono to vlastne ani nešlo, požičať vám totiž nemal kto a vlastne ani z čoho. Platilo: demokracia rovná sa všeobecná chudoba.
Dnes je to naopak. Ulice, dvory, prázdne parcely a zdevastované trávniky patria autám. V rodinách sa žije už nie od výplaty k výplate, ale na dlh. Trpák a čudák je ten, kto zadlžený nie je. Pôžičky na všetko a hypotéky najrozličnejšieho druhu vám ponúkajú a vnucujú stovky inzerátov a reklám. A tak sa zadlžujú jednotlivci, rodiny, firmy i štáty. A úmerne k výške dlhov rastú nervozita a stres. Platí: demokracia rovná sa všeobecné zadlženie. Čím vyššie, tým úctyhodnejšie.
