Mediálny tlak na informovanosť – najmä po desivých udalostiach tohto leta v Nórsku a Anglicku – vytvára čudné úkazy. Dosť príšerné je už to, keď sa policajti nevedia dostať na miesto činu, ale televízia sa tam dostane. Otázka priorít je namieste a odpoveď radšej asi nikto nechce počuť. Pri pohľade na zraneného chlapca, ktorého v Londýne okrádali tí, čo sa tvárili, že mu pomáhajú, mi napadlo, či to naozaj bolo treba natáčať, a nie priskočiť mu na pomoc.
No a po čine samotnom prichádza „reflexia“ a médiá sa začnú pretekať v odpovediach na otázku „prečo?“ Ako bonus ponúknu aj nejakú tú prognózičku – čo bude ďalej. Pred kamery predstupujú psychologičky, sociológovia, experti na bezpečnosť...
V prípade chladnokrvného masového vraha v Nórsku sa okamžite začalo hovoriť o islame a kresťanských fundamentalistoch, a to ešte skôr, než sa záchrancovia a pozostalí stihli spamätať zo šoku. Médiá tie čudné mýty živili, kým nevyšlo najavo, že dotyčný viac než čokoľvek iné obdivoval beštiálne počítačové hry, ale aj dielo Kafku či Orwela.
Po násilnostiach v anglických veľkomestách zrazu za všetko môžu prisťahovalectvo a multikulturalizmus. (Na jar v Bratislave Václav Bělohradský s povzdychom upozorňoval, že áno, dištanc od multikuturalizmu môžeme očakávať. Sám nebol šťastný zo svojho proroctva.)
