Ten ich prvý sa hermeticky uzavrel.
Nebola to hocaká stavba. Múr bol spolu 155 kilometrov dlhý, strážilo ho 14-tisíc vojakov v 302 vežiach a 886 strážnych psov na 259 stanovištiach. Keď istý nemecký novinár chcel českým čitateľom priblížiť, aké to bolo, vylíčil im Prahu rozťatú Vltavou na dve časti. Bratislavčanom by stačilo prísť na Devín a spomenúť si: železná opona bola na dosah, takisto s pohraničiarmi a ich samopalmi v strážnych búdkach. Tam za Dunajom bolo Rakúsko, mnohí naň hľadeli ako na Mesiac.
Najťažšie býva vždy prvé ráno po.
Nech už išlo o Berlínsky múr, postavený presne pred polstoročím v auguste 1961, o hitlerovskú okupáciu Čiech a Moravy v marci 1939, o potlačenie maďarskej revolúcie v novembri 1956, o vpád sovietskych tankov do Československa v auguste 1968 alebo o výnimočný stav v Poľsku v decembri 1981 – vedomie, že odteraz je všetko inak, bolo zakaždým ostré ako britva.
V prvých chvíľach sa ľudia pokúšajú zorientovať, telefonujú, púšťajú rozhlas, zháňajú informácie. Čo sa to vlastne stalo? Kam to povedie? Vynárajú sa obavy o blízkych, o priateľov. Čo je s nimi? Nepotrebujú pomoc? Debatuje sa o tom, či by sa ešte dalo niečo urobiť. Lenže nič zásadné sa už obvykle zmeniť nedá: ozbrojený odpor je znemožnený (Praha 1939) alebo krvavo potlačený (Budapešť 1956), odvrátenie zásahu fyzicky nemožné (Berlín 1961), politická akcia paralyzovaná stanným právom (Poľsko 1981).
