O výške poplatku, ktorý majú zaplatiť dvaja mobilní operátori za možnosť ďalších desať rokov podnikať na slovenskom trhu, možno takmer s istotou povedať, že kvalitu a cenu služieb Slovak Telekomu, Orangeu a ich konkurenta O2 to neovplyvní. V porovnaní s veľkosťou predpokladaných budúcich ziskov firiem, ale aj nákladov na potrebné investície a samotnú službu ide o zanedbateľnú sumu.
Kým za každý rok predĺženia licencie zaplatia operátori menej ako päť miliónov eur, ich zisky budú naďalej rádovo v stovkách miliónov.
Najväčší problém rozhodnutia o výške poplatku za licenciu nie je ani v tom, že môže ľahko skončiť na súde a Slovensko tak možno bude musieť poplatok určiť ešte raz. Hlavné riziko je, že absurdný a diletantský spôsob, akým slovenské orgány predlžovali licencie, ostane nepovšimnutý a stane sa ešte viac štandardom.
Pre pochopenie silného slovníka (absurdný, diletantský), ktorým treba hovoriť o rozhodnutí Telekomunikačného úradu, stačí priblížiť metodiku výpočtu ceny za licenciu: úrad si najprv na poslednú chvíľu od operátorov vyžiadal údaje o počtoch zákazníkov a tržbách v minulosti. Z nich potom urobil odhad vývoja zákazníkov a tržieb Slovak Telekomu a Orangeu počas najbližších desať rokov.
Z tejto predpovede, ktorá by bola nepresná, aj keby ju robili najväčšie vizionárske hlavy mobilného sveta, potom vypočítali odhad priemerných mesačných tržieb operátorov na rok 2016.
Potom nasleduje v rozhodnutí úradu zásadná veta: „Úrad z možných priemerných výnosov na zákazníka (mesačný, štvrťročný, ročný) zvolil na výpočet tú najnižšiu hodnotu – mesačný výnos“.
Akokoľvek tú vetu čítate, vyložiť sa dá len jedným spôsobom: úradníci si zmysleli, že dobrá cena za licenciu je na úrovni mesačných tržieb firiem. Lebo je nižšia ako tržby štvrťročné a ročné. O tom sa nedá vtipkovať. Tu len pre potreby úradu možno pridať otázku: A prečo ste napríklad nevypočítali odhad týždňových alebo napríklad trojtýždňových tržieb? Tie totiž bývajú vo všetkých ľuďom známych svetoch v priemere ešte nižšie ako mesačné tržby.
V skutočnosti zrejme hľadali na úrade cenu, o ktorej si mysleli, že by mohla byť dostatočná na to, aby politici nevykrikovali, že štát z toho nič nemá, ale aby to zároveň telekomunikačné firmy až tak nebolelo. A tak rôzne cifry z minulosti o niečo zvyšovali, o niečo znižovali, niečím násobili, niečím delili, až kým nedospeli k azda kompromisnému číslu. Spätne to nazvali metodika.
