Ako človek, ktorý sa väčšinu života vyhýbal kolektívnemu mysleniu či výchove ku kolektivizmu, mám problém.
Jednotlivec, občan je stále akýmsi bôžikom súčasnosti, ale nikto mu už neverí. On zatiaľ v seba ešte zväčša verí. Hoci sa stáva hračkou v rukách trhu, záujmov mocných skupín, ktoré akoby stelesňovali to staré socialistické – veď áno, všetci kradneme, ale zato sme dobrý kolektív. (Kolektívom sa rozumie skupina so spoločnými pracovnými záujmami.)
Pomaly si čítam teraz v knižke esejí po nemecky píšuceho autora Hermanna Hesseho, známeho európskeho intelektuála, básnika, prozaika, esejistu. V živote privoňal k mnohým filozofiám, svetonázorom, náboženstvám, poznal mnohé osobnosti a ku všetkému sa usiloval nájsť svoj postoj.
Veľa sa zaoberal náboženstvami Západu i Východu, lebo veril, že celý svet je božská jednota, a stretával sa so zázrakom, ktorému kresťanskí teológovia dali krásne meno „Milosť“. Ale váhal sa pridať k službe hlásateľa niektorej z týchto významných koncepcií života. Nachádza aj tu veľa chýb či hriechov a vidí, ako sa kupčí s najvyššou múdrosťou. Zdá sa mu, že najväčším nepriateľom človeka, jeho záhubou, je túžba po kolektíve „založená na lenivosti mysle“. A že „starí intelektuáli, unavení svojou činnosťou, sa obracajú na vieru a utekajú k cirkvi katolíckej či komunistickej“.
