Debaty o osude eura sa dostávajú k meritu veci. Príčinou krízy nie sú špekulanti ani nezodpovedné štátiky na okraji kontinentu, ale slabá ekonomická výkonnosť a neustále vytváranie nových dlhov vo veľkých krajinách eurozóny.
Z hľadiska ekonomickej racionality by bolo správne eurozónu definovať ako klub štátov, ktoré do nej na základe ekonomickej výkonnosti a finančnej pozície naozaj patria. V praxi to znamená Nemecko, Francúzsko, Holandsko a možno aj Rakúsko a Fínsko. Belgicko je už veľmi zadlžené a paralyzované dlhoročnými flámsko-valónskymi spormi.
Malé štáty ako Estónsko, Slovensko a Slovinsko do takého klubu v súčasnosti asi nepatria, napriek slušnej rozpočtovej zdržanlivosti. Ich ekonomikám bude trvať roky, kým sa svojím výkonom priblížia Rakúsku či Fínsku. Okrem toho si treba položiť otázku, či náročný projekt spoločnej meny má byť ohrozovaný nezodpovedným správaním politikov v periférnych štátikoch. Racionalita však v myslení ekonómov a politikov nastupuje, len keď je naozaj zle. Dá sa predpokladať, že lídri eurozóny sa budú snažiť udržať svoj veľkolepý projekt stoj čo stoj.
Potrebujeme čas na reakciu
Zo slovenského pohľadu môžeme dúfať, že chvíľa úplnej racionality ešte neprišla. Potrebujeme nejaký čas a priestor na reakciu.
Čo by sa stalo, keby došlo k najťažšiemu scenáru a Slovensko by muselo znovu zaviesť korunu? Takýto scenár sme si už vyskúšali v roku 1993, keď sme sa rozdelili s Čechmi. Slovenská koruna vtedy pomerne rýchlo oproti českej zdevalvovala o dvadsať percent, čo reflektovalo rozdielnu výkonnosť slovenskej a českej ekonomiky. Dá sa predpokladať, že podobným spôsobom by nová slovenská koruna zdevalvovala aj oproti zvyšku eurozóny.
Devalvácia by pre nás znamenala vyššiu infláciu (pretože by nám zdražili dovozy), no predovšetkým prudký nárast zadlženia. Naše záväzky v eurodlhopisoch by sa zvýšili o sumu devalvácie. Okamžite by nám začali rásť náklady na obsluhu dlhu a mohli by sme sa dostať do podobnej situácie ako Maďarsko minulý rok. Paradoxne bez toho, aby sme si požičali čo len cent navyše.
Bez reforiem prebytok nebude
Pre finančnú udržateľnosť nie je dôležitý len existujúci dlh (ktorý odráža minulosť), ale takzvaný implicitný dlh. Implicitný dlh je suma budúcich finančných záväzkov štátu voči vlastným občanom vo forme sociálnych služieb. Normálny človek s približujúcim sa dôchodkom šetrí, t. j. vytvára prebytkový domáci rozpočet. Úvahy, či má mať každý mesiac dieru v rozpočte do výšky troch alebo piatich percent príjmu, sú absurdné. Ak si teraz nenašetrí, v starobe mu už nik nepožičia a pôjde bývať pod most.
