Pamätám si dobre jedno skoré ráno. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov a ja som cestovala do Amsterdamu, autobus ma viezol celú noc z Bratislavy do Bruselu, kde som mala presadať. Vystúpila som asi o piatej ráno a ďalší spoj išiel tak okolo jedenástej. Tak som sa dala na pochod/prechádzku, veď kto vie, kedy sa mi opäť podarí byť v Bruseli. Bolo to ešte pred jedenástym septembrom a pamätám si, že som poprosila v prvom obchode pani pri pokladnici, či si môžem pri jej nohách nechať tašku, aby som neputovala mestom s nákladom.
A potom som začala objavovať centrum Bruselu, o piatej ráno, vlastne bolo presne 4:48.
O nejaký čas som sa ocitla na širokej ulici, ktorú začali zapĺňať prútenými kreslami. Ukladali ich na parížsky spôsob (to som vtedy ešte nevedela) ako v kine, jedno vedľa druhého, ak ulicu beriete ako premietacie plátno, alebo ako v divadle, ak by bola javiskom.
Mala som vtedy so sebou na cestu dvadsať dolárov, dali mi ich rodičia ako poistku, kým nedostanem diéty v guldenoch po príjazde na miesto. A zaprisahali ma, aby som ich doniesla neporušené domov, použila ich len v krajnom prípade. A tak si pamätám, ako som sa dívala na to, ako čašníci pripravujú miesta na sedenie v kaviarňach a vedela som, že to sú práve tie ústa pekla, ktoré striehnu na moju dvacku.