Hlavným znakom analýz, diskusií a hľadaní riešení súčasnej krízy eura a zadlženosti verejných sektorov vyspelých ekonomík sa stala povrchnosť.
Prvý omyl spočíva v tvrdení, že vyspelé ekonomiky dosahujú nízke tempá rastu HDP. Vyššie tempá ekonomického rastu – nad tri percentá, považované dnes za štandardné, sú odvodené z obdobia po 2. svetovej vojne, ktoré bolo spojené s obnovou totálne zničenej ekonomiky a s nízkou akumuláciou majetku! Nastavilo sa tak krivé zrkadlo o možnostiach ekonomiky v dlhodobom období. Falošné očakávania od potenciálu ekonomiky v dosahovaní tempa rastu spôsobili a spôsobujú viac škody ako úžitku.
Ekonómovia Barro a Sala-I-Martin uvádzajú, že 16 najvyspelejších krajín vykazovalo v rokoch 1870 – 1990 priemerný rast ekonomiky 1,9 percenta (1870-1890 1,2 percenta; 1890-1910 1,5 percenta; 1910-1930 1,3 percenta; 1930-1950 1,4 percenta; 1950-1970 3,7 percenta; 1970-1990 2,2 percenta). V USA sa úroveň HDP na obyvateľa zvýšila z 2244 dolárov v roku 1870 na 18 258 dolárov v roku 1990, čo predstavuje priemerný rast 1,75 percenta ročne.
Z údajov vyplýva, že historickému trendu sa vymyká práve povojnové obdobie obnovy ekonomík s priemerným rastom 3,7 percenta. Potom možno badať pokles k pôvodnej úrovni. Napríklad v rozvojovej Indii bol za obdobie 1870 – 1890 priemerný rast iba 0,64 percenta. Očakávania priemerného tempa rastu v najvyspelejších svetových ekonomikách nad tromi percentami teda v budúcich dekádach môžu byť nedosiahnuteľné a mylné. Ich nenaplnenie potom bude vytvárať atmosféru neúspechu.
Naopak, ak by sa očakávania prispôsobili historickým hodnotám rastu, mohlo by to viesť k uspokojeniu celkovej nálady v ekonomike, na kapitálových trhoch aj v mediálnom priestore.
Začiatky zadlžovania
Vyspelé ekonomiky sa začali zadlžovať v 70. rokoch. Príčinou bol rast cien ropy spôsobený viac-menej politickými dôvodmi. Zvýšenie cien ropy následne viedlo k neúmerného nárastu nákladov, k poklesu tržieb a ziskov a následnému procesu bankrotov a prepúšťaniu a nárastu nezamestnanosti. Politické elity museli pre zachovanie spoločenskému zmieru tento výkyv vyfinancovať zo štátneho rozpočtu. Nebol to žiaden rozmach socializmu, ale pragmatické riešenie.
Naopak, v poslednom desaťročí sa vyspelé ekonomiky zadlžili po prvé preto, že financovali neefektívne vojny na Blízkom a Strednom východe. Druhou príčinou bolo, že slabé liberálne politické elity sanovali prostredníctvom štátneho rozpočtu ekonomický krach veľkých firiem. Pritom stačilo nechať pôsobiť trh, ktorý tak adorujú.
