Pierko je najmä biele, lebo tak si ho najčastejšie predstavujem.
Padajúce pierko nadovšetko potrebuje oblohu a široký, otvorený priestor s miernym, pofukujúcim vetrom. Nezaobíde sa bez voľnosti. Inak by nemohlo poletovať, inak by nemohlo byť pierkom.
Zo stropu v uzavretej miestnosti pierko ešte nikdy na zem nespadlo. Preto nemožno stáť v záhrade a pozerať cez okno dovnútra, ako v izbe plachtí pierko od steny k stene. Naopak sa to dá.
Na pierku ma neláka ani žiarivá čistota, ani najjemnejšie usporiadanie, ani ľahkosť, s akou klesá a stúpa, ale práve schopnosť odpútať sa od čohokoľvek, sila zostupovať a dvíhať sa znova a znova takmer donekonečna. Keď po dlhom čase vidím vo vzduchu to isté pierko, namýšľam si, že medzitým obletelo svet.
Pierko je slobodnejšie ako vták. Po pristávajúcom pierku nikdy neskočí krvilačný lišiak a keby aj, nemá čo rozdriapať a rozhrýzť, môže len pozorovať, ako sa zatrepoce vo zvírenom vzduchu, pošteklí mu fúzy a potom sa začne nanovo vzďaľovať.
Na rozdiel od pierka je slobodné poletovanie vtáka iba ilúziou. V skutočnosti sa za ním ukrýva ťažký boj o holé prežitie. Rád by som vedel iba o slobodnom vtáčom poletovaní a vôbec netušil, že ide o ilúziu. Na tvrdý zápas o existenciu nechcem ani pomyslieť. Ešteže mi ostáva pierko. Bez zavádzajúcej ilúzie, bez ťaživej skutočnosti.
