Sedeli sme nedávno večer vo víkendovom dome víkendového Záhoráka z Bratislavy v jednej malebnej dedine pri Malackách. Oslavovali sa meniny, ale aj obyčajné ľudské susedské stretnutie. Zišlo sa tam aj niekoľko pravých, pôvodných Záhorákov. Stretnutie bolo veľmi príjemné, v mysli sa mi po dlhom čase rozhostilo presvedčenie, že tu, pateticky povedané, „ľudia majú k sebe blízko“, že aj „slovenské ručičky sú zlaté“ a „srdcia pohostinné“.
Bola to teda chvíľa, keď slovné klišé akoby stratili ošúchanosť, situácia sa nedala lepšie vystihnúť inak ako nimi.
Oslava mala nádych aj akejsi súťaže a prekárania, kto je lepší gazda a kulinár. Stôl sa prehýbal od dobrôt a delikates, aké bežne môžete vidieť iba v tých najluxusnejších predajniach talianskych či francúzskych potravín. „Tu, ochutnajte moje prošuto, je mäkšie a menej vyúdené ako susedovo a moja slaninka je zas mäsitejšia.“ Druhý nato: „Ochutnajte moju hruškovicu, cítite tú lahodnosť? A dajte si aj zo slivovičky, nijaká terkelica ani lavórovica. Všetko poctivé. Liek.“
