Hovorím o prudkom protiklade napriek tomu, že popri vyslovene negatívnom pojme agresia nemožno prisúdiť pozitívny význam ani slovu eufória, lebo tento výraz vyvoláva síce predstavu radosti a spokojnosti, no je to radosť a spokojnosť vo svojej umelosti dočasná.
Euforickosť vyplýva z toho, že okrem paranojou postihnutého agresora a tých, čo z deformácií pofebruárového režimu ťažili, nemohol nik z triezvo uvažujúcich ľudí predpokladať, že ide ohrozenie a krach socializmu. Naopak, socializmus nebol u nás z pozície občanov nikdy na tom lepšie ako v druhej polovici šesťdesiatych rokov.
Práve k tomuto obdobiu sa najmä v kultúrnej a umeleckej oblasti viaže označenie „zlaté šesťdesiate“ (dotácie späté s uvoľnenosťou tvorby v kinematografii, literatúre i v iných umeniach, možnosť experimentovať, priechodnosť novátorských tendencií a pod.). Zároveň však ani táto etapa socializmu nestratila svoje základné atribúty – diktatúru proletariátu, ústavne zakotvenú vedúcu úlohu komunistickej strany, marxisticko-leninskú svetonázorovú orientáciu, plánovité hospodárstvo, deficit pluralizmu, opozície, slobodných volieb a pod.
