Sedím si tu na predmestí Detroitu, rukou píšem knihy do zošitov so žltým papierom bez linajok a od písacieho stola sa mi ponúka výhľad na rôzne rozptýlenia: disneyovské stvorenia na terase, veveričky, ktoré si sem prichádzajú po almužnu a šalejú, keď im dám pistáciové oriešky.
Raz som zdvihol pohľad od práce a z kríkov vzdialených necelé štyri metre na mňa uprene, no bez veľkého záujmu pozeral kojot. Veveričky vedia, že je tam, a nevylezú zo skrýše, až kým kojot neprejde o dom ďalej v nádeji, že na susednom dvore nájde malé psíča.
Niekoľkokrát som zazrel jastraba, pazúrmi objímal kmeň jablone a čakal na korisť, no tá si dávala pozor a nevynorila sa. Rozptýlenie sa zíde, keď mi nejde písanie alebo keď sa priveľmi rozpíšem. Jastrab odletí, veveričky začínajú vyliezať na terasu, spočiatku opatrne, a ja sa vrátim k žltému zošitu s mysľou očistenou od zbytočných slov.
