Nech už je toto leto akokoľvek bláznivé, aspoň načas umlčalo zvuky džungle doliehajúce z parlamentu. Niežeby aj tak nebolo o čom písať, tém nám páni poslanci zanechali dosť. No cez prázdniny sa predsa len patrí uverejňovať skôr veselé historky pre dovolenkárov. Táto možno poteší aspoň tých, čo dodnes smútia za časmi, keď nás pred zvodmi dekadentnej Európy chránili ostnaté zátarasy a samopaly.
Nuž teda dávno, pradávno som mal na slovenčine kolegu až od ukrajinských hraníc. Priam čítankovo širokú slovanskú dušu, stelesneného Oblomova. Neuznával zbytočné pohyby ani zbytočné (prísne povinné) prednášky. Vedel občas bohatiersky prespať dvadsaťštyri hodín, no väčšinu času preležal s očami upretými na povalu a rojčil. Bohvie o čom. Slovami zásadne šetril. Zato sa s obľubou priam divošsky radostne a ohlušujúco smial.
Keď ukončil fakultu, dostal umiestenku na gymnázium v pokojnom stredoslovenskom mestečku. Možno by tu po rokoch zavŕšil kariéru ako riaditeľ či školský inšpektor. Keby si jedného rána v novinách neprečítal zastrčenú správičku. O akýchsi Wiener Festwochen, ktoré sa práve začínajú. Hudba ho nevzrušovala, no fráza, že sa tam zíde celá hudobná Európa, ho bodla rovno do srdca. Všetci zo všetkých končín sveta, len on nie? Oni môžu, keď majú chuť, kedykoľvek a kamkoľvek – a on? O čo je horší ako ostatní? Veruže pôjde aspoň na jeden koncert. Jemu nikto nič zakazovať nebude. Jemu veru nie!
