Cestovateľská gramatika je taká odnož gramatiky, ktorú pestujú a rozvíjajú pútnici, cestovatelia, turisti navštívivší cudzie kraje. Ich jazyk – či už zachytený v cestovateľskom denníku, alebo iba tak voľne vyslovovaný, keď sa delia o zážitky, je nabitý rôznymi názvami miest, dedín, samôt, riek, kopcov, vrchov, údolí, chát, hotelov, nocľahární, kempov. To všetko sa, samozrejme, vo vetách objavuje v rôznych pádoch – pokrútené, poohýbané aj vzpriečené (v hrdle).
Zvlášť pôvabné je čítať alebo počúvať, ako našinec zdoláva jazykové „kóty“ českých miestnych názvov, ale aj opačne, ako naši českí susedia vystupujú na končiare slovenských zemepisných vlastných mien. Objavená príroda vo výsledku nie je nikdy čistý „krasový útvar“, ale akási „krása divočiny“, mix gramatík dvoch veľmi podobných jazykov: „ideme vlakom z Jindřichovho Hradca do Nové Bystřice“, „ubytovali sme sa v Pelhřimově“, „hory na Bílém kříži“, „mali sme spať na Křivonosce“, „zastavili sme sa v Horní Lhotě-Luhačoviciach“, „ideme pešo do Trebone“.
Mixovacia škála je široká – od slovného citátu („na Bílém kříži“) cez slovensko-české skloňovanie („z Jindřichovho Hradca do Nové Bystřice“) až po slovenský preklad („pešo do Trebone“ – kedysi na bratislavskej Hlavnej stanici hlásatelia vlakových odchodov prekladali názov Přerov ako Prerov).
V českom prostredí je to so slovenskými zemepisnými názvami podobné – „Svätý Júr: metropole vína“, „na Martinských holích“, „celé Pováží“, „Trenčínsky hrad“, „výlet do Jánošíkových dier“ (Lidové noviny, 20. 8. 2011, príloha Relax, s. III).
