Som lekárom. Videl som zomrieť mnohých ľudí. Bol taký človek, ktorý podľa predpisu pokojne zaspal a bol taký, ktorému počas rozhovoru odkväcla hlava a hotovo. Chodil som aj k pacientom, ktorí sa zmietali v strašných bolestiach, ktorým som okrem dobrého slova a prípravku proti bolesti už nemohol dať vôbec nič. Lebo často je dobré slovo a tlmenie bolesti to maximum, čo človek môže dať svojmu blížnemu.
Hovoria, že aj to stačí. Ale kto „asistuje“ pri celé roky trvajúcom bolestnom trápení svojho priateľa či príbuzného, ten vie, že to veru nie je celkom tak. A často sa aj povzbudivé slová vyslovujú ťažko. Lebo čo možno povedať človeku, ktorý je dnes ešte celkom „normálny“, ale ktorému lekár diagnostikoval chorobu so zdĺhavou ťažkou telesnou i psychickou devastáciou? Podľa veriacich ľudí utrpenie patrí k životu, ale sú aj takí, ktorí nechcú prijať úplnú stratu osobnosti a ľudskej dôstojnosti a radšej volia samovraždu.
A čo sa dá robiť s takým človekom, ktorý je celkom ochrnutý, ktorý už nechce žiť, ale nedokáže spáchať ani samovraždu?
Áno, chcel by som písať o otázke smrti. Pracujem tridsaťpäť rokov a za ten čas medicína významne pokročila vo výskume zásadných otázok života. Úplne bežnou vecou sa stalo umelé oplodnenie, transplantácia orgánov a dnes sa už dá zrealizovať aj klonovanie. Technicky áno, ale z etického a právneho hľadiska nie. Mohol by som povedať, že ešte nie. Veď ak ide o nahradenie zničených buniek, ľudia sa o pár rokov budú právom pýtať, prečo by ich dieťa po ťažkej chorobe či úraze nemohlo žiť ďalej, prečo by nemohlo dostať „náhradu“, keď je samotná operácia možná.
