Nie je to teda ten typ nenásilnej revolúcie, ktorú by sme očakávali v 21. storočí.
Od Lisabonu v roku 1974, cez Manilu 1986, Berlín 1989, Moskvu 1991, Jakartu 1995, Belehrad 2000 až po Káhiru na jar tohto roka nenásilné ľudové revolúcie zvrhli diktátorov.
Násilné prevraty boli dvesto rokov bežné, ale veľkým výdobytkom našej doby bola práve schopnosť vyhnať diktátorov bez prelievania krvi. Úspechy nenásilných prevratov boli spočiatku prekvapujúce, ale postupne sme ich začali považovať za normálne. V Líbyi však sledujeme návrat k starým praktikám.
Rozdiely plodia násilie
Nekrvavé revolúcie majú väčšiu šancu uspieť v homogénnych spoločnostiach. V krajinách, ktoré sú rozdelené jazykovo, nábožensky alebo etnicky, je šanca na úspech omnoho menšia. Naprík〜lad v Sýrii žijú Kurdi, kresťania, Drúzovia, a aj samotní Arabi sú ešte rozdelení.
Všetci Jemenčania hovoria po arabsky, ale sú rozdelení na šiitov a sunitov a tí ďalej ešte podľa príslušnosti ku konkurenčným kmeňom.
Líbya je jazykovo a nábožensky homogénna a omnoho prosperujúcejšia ako Sýria a Jemen. Pre veľkú časť Líbyjčanov je však stále prioritou ich kmeňová príslušnosť.
Preto bola revolúcia v Líbyi od počiatku násilná. V Sýrii sa začali protesty nenásilne a takými aj zostali, ale režim vedený menšinovými alávitmi sledoval najmä ich záujmy a tvrdo zasiahol proti zvyšku.
