Zvláštna tínedžerka vo vlaku, sedíme pri tom istom stolíku vo vagóne bez kupé.
Neviem, či má štrnásť, alebo sedemnásť, neviem to rozoznať, ale má asi bližšie k dievčaťu než k žene. Vystúpi na hlavnej stanici, na sebe má tenisky, džínsy, mikinu s kapucňou a žiadne kufre, len maličkú kabelku a plátenú tašku plnú gramatických cvičení zo španielčiny: poctivo ich robí celou cestou, prepisuje vety zo skopírovaných strán a potom pod nimi kreslí výkresy, ktorým nerozumiem.
Jediné znamenie
Pri vystupovaní som na ňu zhodil dáždnik, čo ju tuším nenastrašilo až tak veľmi ako moje ospravedlnenie – mal som na ušiach slúchadlá a náhlivé „pardon“ som zreval príliš nahlas, prekričal som aj brzdiaci vlak.
