Rabovanie v staroveku a stredoveku často znamenalo smrť nielen nevinných orabovaných občanov, ale aj rabujúcich zlodejov. Osvietení víťazní vojvodcovia totiž trestali smrťou svojich vojakov za akékoľvek okrádanie porazených.
Osvietený rímsky alebo perzský víťaz vedel, že na budovanie ríše s porazenými potrebuje mier a že mier bez súhlasu porazených, aj keď so zaťatými zubami, by bol len dočasný. Vedeli aj to, že rabovanie je surová, ľahostajná, a preto obludná nenávisť, ktorú až v druhom rade sprevádza blesková hrabivosť a absencia morálnych brzdných mechanizmov.
Neosvietení vojvodcovia a piráti, ktorí svojich vojakov namiesto žoldu odmeňovali rabovaním, nikdy nič napriek víťazstvu nevybudovali.
