Rabovanie v staroveku a stredoveku často znamenalo smrť nielen nevinných orabovaných občanov, ale aj rabujúcich zlodejov. Osvietení víťazní vojvodcovia totiž trestali smrťou svojich vojakov za akékoľvek okrádanie porazených.
Osvietený rímsky alebo perzský víťaz vedel, že na budovanie ríše s porazenými potrebuje mier a že mier bez súhlasu porazených, aj keď so zaťatými zubami, by bol len dočasný. Vedeli aj to, že rabovanie je surová, ľahostajná, a preto obludná nenávisť, ktorú až v druhom rade sprevádza blesková hrabivosť a absencia morálnych brzdných mechanizmov.
Neosvietení vojvodcovia a piráti, ktorí svojich vojakov namiesto žoldu odmeňovali rabovaním, nikdy nič napriek víťazstvu nevybudovali.
Ľahostajná nenávisť nemá nič s protikladom k láske. Nevzťahuje sa na ňu nič podobné ako „láska nehnevaná nie je milovaná, za tú Pánu Bohu zaplatiť musíš slzičkama“. Nevzťahuje sa totiž ku konkrétnemu objektu nenávisti ako sklamaný milenec.
Nežiada sa jej poznať svoj objekt, lebo poznanie by ju obmedzovalo a tlmilo, ako keď hustý dážď hasí lesný požiar. Ľahostajná nenávisť je vnútorné rozpoloženie človeka. Živí sa sama sebou a tým vypovedá o podstate, o charaktere svojho zdroja, o majiteľovi nenávisti.
Ako netrénovaný slepec hmatá a nenávidí čokoľvek a kohokoľvek – či v dosahu, alebo mimo dosahu. Nepotrebuje podnety, ale opľúva, hltá či drví čokoľvek, čo sa naskytne.
Rabovanie je jednou z variácií na ľahostajnú nenávisť. Rabujúci preto šmahom meča bez ľútosti prichádzali o hlavu, nech boli aj zdatnými vojakmi. Nemuseli byť ani vinní z vraždenia nevinných občanov. Osvietení vojvodcovia totiž vedeli, že takíto jednotlivci, nech boli hoci rímskymi občanmi, sú spoločnosti na škodu nielen sami osebe, ale aj svojím príkladom.
Hrabivosť okamžitej možnosti
Novovek akoby obrábacími strojmi navonok obrúsil a obrobil nielen hmotu, ale aj človeka. Ale len navonok. V New Orleanse po uragáne Katrina bolo treba proti vraždiacim rabujúcim nasadiť gardu. Na Haiti prišli o život ľudia pri rabovaní aj po prírodnej katastrofe. Obrúsenie akoby síce obrúsilo nenávisť, ale ľahostajná hrabivosť okamžitej možnosti zúrila s rovnakou silou a vražda, čo je časté, slúžila na odstránenie prekážky.
V Európe máme výnimočne intenzívnu a rozmanitú tradíciu nenávistných raboviek, stelesnenú láskavým porozumením pre Robinov Hoodov, Jánošíkov a fešných pirátov. Rabovaná a vraždená šľachta vo Francúzskej revolúcii. Ruské a poľské pogromy. Koloniálne rabovanie surovín. Krištáľová noc v Nemecku. Povýšenie vražedného rabovania zo spoločenskej objednávky až na spoločenskú normu a právny systém vo fašizme a v komunizme.
Naše rodné rabovanie
Koľko raboviek sa udialo v roku 1918 na území novej Československej republiky, vedia, ak vôbec, len staré kroniky. Vražedná nenávistná rabovka zasiahla holokaustom nielen životy Židov, ale navždy aj duše rabujúcich a ich potomkov. Pani Weisskú, obľúbenú židovskú obchodníčku v Nevericiach mal každý rád, bola milá a dávala na dlh. Na druhý deň po odvlečení už pol dedinky spalo v jej perinách.
Na Horehroní sa dedinčania v predstieraných dražbách za babku pobili aj o židovské hrnčeky a lyžičky. V dedinách okolo slovenských šľachtických sídel sa dodnes hrdia benátskymi zrkadlami z vyrabovaných pálffyovských kaštieľov.
Čo iné ako veľká ideologizovaná rabovka bolo znárodnenie, akcia B, vyhnanie Nemcov z českého pohraničia, vyhnanie Maďarov dekrétmi z gazdovstiev? Dnešné organizované nájazdy bezdomovcov na obrobené záhradky, zaberanie pozemkov, rabovanie štátnych fondov.
Kde sa končia fakty
Variácií na európsku tradíciu rabovania je nespočetne a dlhá tradícia zbrúsila ako mocný stroj ostrie intolerancie voči kradmej ruke. Už-už a naivne sa zdalo, že odpadlo aspoň vraždenie rabovaných.
Výbuch vražednej ľahostajnej nenávisti vo Veľkej Británii potvrdil, že súbor spoločenských, kultúrnych a iných zvyklostí, prenášaných z generácie na generáciu, teda tradícia ako dlhodobá zvyklosť, má mocné korene a mnohé výhonky.
V našom európskom kúte sveta akosi už nemáme šťastie na osvietených vojvodcov, teda dnes vlastne štátnikov. A tak veríme, že ich absenciu budú suplovať súdy. Možno aspoň v Británii. Viera sa však začína tam, kde sa končia fakty. Istým faktom je len, že beda štátu, kde reformátori zabúdajú na spiace duše.
Zuzana Szatmáry
je sociologička a poetka. Je riaditeľkou Nadácie Charty 77.