Obce tu majú také prítulné názvy: Šumná, Lesná... Úrodná rovina, mierne kopčeky, vinohrady, malebné lesy. Ticho. Pokoj. Skvelé víno. Pokojná, generáciami kultivovaná krajina.
Kráčal som s rodinou medzi stromami rozľahlého lesa, ktorý sa nečakane skončil – za ním sa rozprestierala nedozerná lúka. A na jej okraji sa tiahol neveľký háj vysokých borovíc. Takmer pred storočím ich tu zasadil starý otec dvoch dám, ktoré sa práve teraz blížili k háju, každá s urnou v náruči – v jednej popol ich otca, v druhej popol ich matky.
My ostatní: tety, strýkovia, manželia, deti a vnúčatá tých dám sme zastali na okraji hája. Obe sestry vošli pomaly a potichu medzi stromy a rozosievali popol svojich rodičov pod borovicami, ktoré tu takmer pred sto rokmi zasadil ich dedo. Teplý vietor vial a stromy a kríky šumeli. Nebývam rozcitlivený, ale tentoraz mi vyhŕkli slzy. A akoby sa mi ten ich prarodičovský les chcel priam gýčovito odmeniť: v tej chvíli vyletel z kríkov ponad koruny borovíc párik divých holubov.
Nemohol som si nespomenúť na groteskné finále filmu Big Lebowski, kde sa dvaja kumpáni rozhodnú z vysokého brala nad oceánom rozptýliť popol svojho mŕtveho druha priamo do divokých vĺn Atlantiku, ale zákerný protivietor im vmetie popol rovno do očí a do vlasov.
Tu však – v pokojnom moravskom háji pri obci Šumná nič také nehrozilo. Práve naopak: párik divých holubov sa už čoraz menší a menší vznášal hádam až do neba! Obrázok ako z modrotlačových výšiviek nad dedinskými pecami.
V predstavách vidím desiatky, stovky a tisíce betónových kobiek v najlepšom prípade plytko ponorených v hline urnových hájov veľkomestských cintorínov, ba aj celé steny so schránkami na urny či rakvy ako na poštovom úrade alebo v úschovniach batožín na železničných staniciach; preplnené cintoríny, kde sa odstraňujú truhly z nevyplatených hrobov a nahrádzajú sa rakvami s novými nebožtíkmi (ako napísal Milan Kundera „... starí mŕtvi musia ustúpiť novým mŕtvym...“) a tak sa mi čo najkratšie a najrýchlejšie spojenie ľudského popola s prírodou zdá tým najprirodzenejším aktom splynutia. A to splynutie môže byť – tak ako v borovicovom háji v Šumnej – krásne.
Sme prach a v prach sa obrátime.
Martin Porubjak
je dramaturg a režisér. Profesor Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
