Paralelne s chutným trasením v New Yorku ku mne priplával text vyššieho stupňa Richterovej stupnice. Esej Apokalypsa od Junota Díaza, amerického spisovateľa dominikánskeho pôvodu, autora „Krátkeho, leč divuplného života Oskara Wajda“ bola uverejnená v časopise Boston Review na jar.
Apokalypsa práve vyšla knižne. Díaz v nej rozoberá katastrofu na Haiti. Chcem napísať „prírodnú“ katastrofu, ale na tom je postavená celá jeho zápletka: že katastrofy ako ázijské cunami a haitské zemetrasenie sú de facto sociálnymi katastrofami. Bohatí verzus chudobní, luxus verzus vykorisťovanie a devastovanie prírodných zdrojov – napr. narúšanie prirodzenej ochrany pobreží v krajinách tretieho sveta za účelom uľahčenia rybolovu.
Súhlasím s Díazom: je rozdiel, či človek žije v plechovej chatrči, alebo v dome s dokonalou statikou, môže to byť otázkou života a smrti. Tiež súhlasím s jeho tvrdením, že pohromy typu Haiti napriek strašným dôsledkom majú schopnosť otvoriť svetu oči a priviesť pozornosť, kde treba - bez katastrofy by sa superchudobné Haiti nebolo dostalo na markízackú mapu.
Díaza uznávam ako spisovateľa. Mám však alergiu na tendenčnú ľavicovú štvanicu, ktorá je pre plátky ako Boston Review (a aj pre časť elitného akademického prostredia v USA) typická. Od držiteľa Pulitzerovej ceny očakávam argumentáciu a fakty, nie leninovskú propagandu: „A musíme za každých okolností a s celou svojou silou odolať pokusom tých, ktorí pomohli nešťastie priniesť a využiť chaos pre vlastné výhody – upevniť vplyv na našej budúcnosti. Musíme zízať do ruín – odvážne, rezolútne – a musíme vidieť. A potom musíme konať. Závisia od toho naše životy.“
