Oznámenie, že politické strany sa už vážne zaoberajú kandidátmi na čoskoro uvoľnené funkcie, by malo byť posledným varovaním pre mimovládne organizácie. Hlavne tie, ktoré sa zaoberajú ľudskoprávnou agendou. Nemusia sa zaoberať všetkými - postačí, keď sa budú angažovať len v súvislosti s voľbou verejného ochrancu práv.
Od zvolenia prvého ombudsmana práv uplynulo už takmer desať rokov. Od zvolenia druhého takmer päť. Pavel Kandráč bol prvý raz do funkcie zvolený preto, lebo vtedajšie koaličné strany – z ktorých väčšina tvorí aj súčasnú koalíciu - sa nedokázali zhodnúť na jednom kandidátovi a každá strana postavila vlastného. Druhý raz bol zvolený preto, lebo boli pred piatimi rokmi v opozícii. Teraz majú šancu na reparát – nielen však koaličné strany, ale aj mimovládne organizácie.
Hľadanie podobnej osobnosti na Slovensku, ako bol niekdajší český ombudsman Otakar Motejl by bolo zbytočné aj nenáležité. Na Slovensku postačí, ak verejný ochranca práv dá svojmu úradu vážnosť a rešpekt – už to môže byť v sizyfovská úloha.
Napokon, samotné presadenie verejného ochrancu práv do ústavy nebolo ľahké, keďže proti nemu boli nielen niektorí predkladatelia novely ústavy, ale aj viaceré vládne strany. Pretože politické strany jednoducho nechcú, aby im niekto pozeral na prsty – ani na to, ako zaobchádzajú s dôstojnosťou ľudí. A jednou z úloh verejného ochrancu práv je ochraňovať spoločnosť pred činnosťou politických strán, a nie nevšímať si ich či zostať k nim ľahostajný.
