Keď som po niekoľkých nemastných-neslaných recenziách absolvoval prvú literárnu polemiku, časopis som hrdo ako šteňa ukoristeného potkana priniesol mame. Tá si však namiesto nadšenia všimla akurát výčitku mojej „obete“, že som bezočivý sopliak, ktorý nemá úctu pred šedinami a akademickými titulmi. Zahľadela sa na mňa smutne spoza okuliarov a ľútostivo vyhlásila, že ona ma veru tak nevychovávala. Môžem sa hanbiť, že sa dokonca v tlači píše, aký som chrapúň.
Nevedno, či aj pani Ficová nosí pri čítaní okuliare. Nepochybne však ani ona nemá veľkú radosť z toho, že sa celý svet ako v reality show zabáva nad tým, ako jej dobre vychovaný syn nevyberane grobiani premiérke. Mimochodom, nielen politickej súperke, ale aj žene, matke, dáme. Iste, politika si pred ústa obrúsok nekladie, no aj najväčšie bezočivosti aspoň formálne musia zachovať isté dekórum. Ono je vlastne aj oveľa účinnejšie, ak odporcu obviníte, že si neosvojil siedme prikázanie, než mu na rovinu vykričať, že je zlodej. No a čo? Zlodeji sme predsa všetci, aspoň sa nelíši od svojich voličov.
Ak dodržíte bontón, pokojne môžete dámu, hoci aj kráľovnú, poslať v rámci politiky na druhý svet – no presne podľa etikety, s úctou a so všetkými poctami. Kráľovská poprava Márie Stuartovej je kánonizovaný kamienok v mozaike dejín, Draga Mašínová, rozsekaná aj s kráľovským manželom šabľami, stále len odporná vražda. A vulgárny populizmus, predstierajúci spravodlivé rozhorčenie nad existenciou nejakej Ivety Radičovej? Priam exemplárny pokus o rituálnu vraždu pomocou čiernej mágie: zaklínač zabodáva špendlíky do voskovej figúrky a drví medzi zubami kliatby najhrubšieho kalibru.
