Je málo pravdepodobné, že by sme dnes našli dominantnú, prevládajúcu skupinu ľudí, ktorá by mala takú prirodzenú autoritu, že jej vnímanie a rozumenie pojmu „kultúra“ by akceptovala celá spoločnosť. Preto je možné, že vedľa seba stojí niekoľko interpretácií slova kultúra – od veľmi jednoduchých a zjednodušených až po veľmi komplikované.
Tak si niekto vystačí s chápaním kultúry ako nadobudnutím elementárnej gramotnosti v príslušnom jazyku alebo nadobudnutím schopnosti uplatňovať isté hygienické návyky, alebo zahaľovať si telo odevom a nechodiť na verejnosti holý.
Aj pri tomto elementárnom chápaní kultúry sú však krajiny – štátne útvary, kde medzi jednotlivými členmi spoločenstva nie je úroveň rešpektovania takto jednoducho definovanej kultúry rovnaká – nedávno som videla dokument o príslušníkoch istého afrického kmeňa, ktorí chodia do hypermarketu vo svojom etnickom oblečení, teda dámy hore bez, na vlasoch a na pokožke červená hlinka. Keďže robia tržbu, nik ich z hypermarketu nevyháňal.
Pri zložitejšom chápaní kultúry zakomponúvame do významu tohto výrazu ďalšie javy – históriu, všetky druhy umenia, filozofiu, náboženstvo, jazyk, ale aj psychologické javy – ako sa v danej kultúre vnímajú, povedzme, manželstvo, rodina, rodičovstvo, vzťah muža a ženy, vzťah kolegiality, susedstva, ako hrdosť, hanba, poníženie, láska, humanizmus atď.
Ak máme na mysli to druhé chápanie, zdá sa mi, že je celkom nenáležité opierať sa u nás o momentálne ideologicky príťažlivú tézu „zlyhania multikulturalizmu“, pretože, domnievam sa, spomenuté hlbšie chápanie kultúry, ani tej našej vlastnej, nám nie je vlastné. A už vonkoncom sa netreba báť, že by našu kultúru pohltila nejaká iná.
