Projekt Opaque dining (Nepriehľadné stolovanie) sprevádzajú povzbudzujúce heslá typu „bez možnosti vnímať očami sa vyostria vaše ostatné zmysly“ a „vo svete, kde na vaše receptory neustále vizuálne útočia podnety, zrazu zažijete nečakanú citlivosť“.
Bola som začiatkom leta na performance „naslepo“ – volalo sa to Sleep no more (Už nikdy spánok). Informácie o predstavení boli prísne tajené a kritici, aj keď neveľavravní, čo sa týka detailov, sa predbiehali v superlatívoch. Mňa dostali prirovnania k Macbethovi a Kubrickovým Eyes wide shut.
Vedela som, že budú problémy, hneď ako mi v šatni za vchodovými dverami odňali kabelku aj sako. Nepríjemný pocit sa znásobil, keď nás dnu viedli úzkou tmavou chodbou. Držiac kamaráta za ruku, akoby som ho o ňu chcela požiadať, stlačená medzi extatickými spoludivákmi som svoju šeroslepotu a klaustrofóbiu zúfalo presviedčala, že nič to, keď nevidím a nemôžem dýchať.
V bare pred vstupom na predstavenie každého jemne donútili v rámci čakania zakúpiť pätnásťdolárový kokteil, potom nám rozdali benátske karnevalové masky a vypustili nás do šera opusteného hotela, ktorý skupina Punchdrunk premenila na niekoľko poschodí tematizovaných pseudonočných môr. Okrem rekvizít, aké každé slovenské dieťa pozná z babkovskej povaly (prašivé vypchaté zvieratá, opavučinované staré fľaše, zažltnuté fotografie a spisy, kreslo, z ktorého trčí plsť) bolo predstavenie postavené na tom, že maskovaní diváci hľadali hercov (de facto tanečníkov), ktorí sa presúvali z jednej scény na druhú a vždy niečo odtancovali, a potom za nimi bežali v márnej snahe nájsť súvis medzi jednotlivými scénami.
