Reakciu riaditeľa útvaru médií a audiovízie ministerstva kultúry, pôvodne filmového režiséra pána Trančíka (SME 16. 7. 2002) na názor o zriadení audiovizuálneho fondu zákonom možno nazvať prinajmenej nervóznou. Tajomstvom zostáva príčina - návrh zákona z dielne ministerstva kultúry parlament schválil a ak ho prezident podpíše, bude súčasťou právneho poriadku krajiny. Čo znamená, že ministerstvo kultúry by malo byť spokojné, a nie nervózne.
Invektívy úradníka ministerstva kultúry na adresu daňových poplatníkov a súkromných podnikateľov - z peňazí ktorých žije - neboli prinajmenej kultúrne. Vyrovnávanie si účtov iba účelovo odpútava od nastoleného problému - či zriadenie fondu nepatrične neobmedzuje slobodu podnikania. A zákon o audiovizuálnom fonde nemôže byť dobrý už iba preto, lebo jeho filozofia, vypracovaná a predložená ministerstvom kultúry, bola zlá. Možno to uviesť aj na príklade majiteľov kín či videopožičovní, ktorým štát rovnako stanovil povinnosť do fondu prispievať. Uberá im z ich zárobku iba preto, lebo nie sú majiteľmi potravín alebo obchodu s dámskou bielizňou. Prikazuje im živiť členov rady s platom porovnateľným s poslancom parlamentu, členov dozornej rady, riaditeľa a zamestnancov fondu. Fond je iba definovaný ako neštátny - jeden z členov dozornej rady však musí byť zástupca ministerstva a aj pokuty ukladá ministerstvo a majú byť príjmami štátneho rozpočtu.
