Štát romanticky obnovuje 200 rokov spadnuté feudálne ruiny a napríklad Šarišská galéria nemá napriek úpornej snahe ani len stálu expozíciu, celistvý prehľad výberu zo 4000 artefaktov od 15. do 20. storočia, ktorú spravuje. Ešte aj hradobnú priekopu, kde VEREJNE vystavujú sochy, im zobrali! Celé generácie sa nemajú na čom kultúrne priučiť a žijú v gýči, ktorý teraz kvasí a bublá ešte do väčšieho.
Vidím, ako sa Dzurinda s Ficom (ten sa kasal, že ani s Mečiarom nepôjde, ale ako Etela Bočanská, pre Slovensko pôjde s hocikým) dohodnú, načo hrať o drobné, dve strany ako v Amerike nám treba. Nech si Slovač pospí, veď jej je dobre pod Sitnom.
Bukoliky a selanky, to nás čaká. Vidím scenérie: sadrovo chladné stĺpy s korintskou hlavicou a torzom architrávu a v žírnej zeleni bacuľatý chlapček tu pasie ovečky, tam kozy skáču po rozhodených kanelovaných bubnoch. Krásnu dámu hojdá na špagáte nemenej švárny šuhaj s perom za klobúkom, až sa jej krinolína nadvihuje (kumránskych zvitkov, pravda, nikde).
