Fotografia je významotvorná súčasť novinárskeho textu. Miera jej „významovosti“ a informatívnosti býva rozmanitá. Raz je iba ilustratívnym doplnkom reportáže, článku alebo rozhovoru, slúži iba na upútanie pozornosti čitateľa, inokedy je taká silná, že väčšmi ako o obsahu napísaného núti čitateľa premýšľať sama o sebe. Nabáda a provokuje myseľ uvažovať o širších rámcoch, než do akých je jednorazovo zakomponovaná.
Takou fascinujúcou bola pre mňa fotografia ministra kultúry v pracovni nedávno zverejnená spolu s rozhovorom s ministrom (SME, 20. 8. 2011). Tá proporcionalita obrazu! Stredu fotografie dominujú vo vertikále zhora dolu: štátny znak na stene hore (kvalitné rezbárske dielo), pod ním zavreté masívne dvojkrídlové drevené dvere (vkusná práca), dolu minister v reáli, prísna tvár snímaná po plecia. Horizontále v hornej tretine čelnej steny pracovne dominujú ďalšie mužské tváre.
V dvoch radoch zarámované fotografické portréty predchádzajúcich ministrov, symetricky rozdelené masívnymi dvermi. Začína sa zľava doprava pánmi Válkom, Koyšom, Chudíkom, potom dvere, pokračuje sa nasledujúcimi tromi, aby sa hore prešlo k ďalším trom, dvere a ďalší dvaja podľa chronológie – páni Tóth a Maďarič. Jedno jediné miestečko je voľné, pripravené pre toho, ktorého tvár zatiaľ vidíme dolu, naživo vo funkcii. Dvanásť dovedna.
Neubránim sa pocitu, že to pôsobí majestátne, priam sakrálne. „Ikonostas v ministrovej pracovni“ alebo „Posledná večera slovenskej kultúry“? A tak rozmýšľam o tom, ako sa v živote našich zvolených zástupcov, teda jedných z nás, paradoxne prelínajú prvky profánneho (svetského) a sakrálneho (kultového, posvätného). Ako „ľudsky“ zostupujú zo svojich „preduchovnených“ kvalitných pracovní do televíznych štúdií Telerán, Adeliných „talkšovov“, ako ich kamery snímajú zo sál rozmanitých plesov a OTO-v a zo svadieb muzikálových dív a poisťovňových riaditeľov, a ako sa potom vracajú do vážnosti svojich svätostánkov, kde ako biskupi, ktorí vložením svojich rúk určujú nasledovníkov, utvárajú líniu kontinuity.
