Predvčerom podvečer som sa šiel prejsť na Bratislavský hrad. Purpurové slnko sa pomaly ukladalo poza rakúske vŕšky za Dunajom a nízke lúče ožarovali jazdeckú sochu „kráľa“ Svätopluka. Keď tu v jednej chvíli intímne ošľahli aj mocné gule mocnárovho tátoša.
Hlúčik talianskych turistov s rešpektom hľadel na ten dar prírody: páni so závisťou, dámy s obdivom. Sprievodkyňa podávala turistom informácie (o jazdcovi, nie o koňovi), no jeden intímny detail im predsa len neprezradila: že pod puklicou na Svätoplukovom štíte sa skrýva rovnoramenný dvojkríž v kruhu zhodný s odznakom Hlinkovej gardy, ktorý predsa len Majster Kulich musel dodatočne schovať. Apeninskí turisti by si azda spomenuli na Mussoliniho éru i naše dávne spojenectvo a cítili by sa skoro ako doma.
A ako by sa len nad Kulichovým „kráľom starých Slovákov“ (ako Svätopluka nazval bývalý premiér Fico) potešil známy český „škandalista“ sochár David Černý, ktorý sa preslávil nielen sovietskym tankom pretretým naružovo, ale vytvoril aj „prevrátenú kópiu“ najkultovejšieho českého monumentu - svätého Václava. Černého svätý Václav sedí obkročmo na bruchu prevrátenej mrciny koňa, ktorá je zavesená pod stropom pasáže pražského paláca Lucerna a z papule jej visí vyplazený jazyk. Persifláž posvätnej českej ikony z Václavského námestia sa tu pokojne vznáša nad hlavami chodcov. Na Slovensku čosi nepredstaviteľné.
