Radi rozoberáme, ako sa po 11. septembri zásadne zmenil svet, možno aj preto, že si pripadáme významnejší s pocitom, že sme účastníkmi dejinotvorných udalostí. Pád dvojičiek iste zmenil veľa vecí, pri debate, aké zásadné zmeny to sú a kam vedú, však nezaškodí byť opatrný.
Kto si dnes spomenie na „prevratnú“ esej amerického politológa Fukuyamu zo sklonku roku 1989 o konci dejín, ktorý podľa jeho optimistickej predpovede nastal po páde železnej opony a po definitívnom víťazstve jediného možného svetového poriadku: liberálnej demokracie. 11. september však možno chápať aj ako ráznu odpoveď al-Káidy (a najmä s ňou sympatizujúcich davov v islamskom svete) na Fukuyamove ilúzie. A tiež ako potvrdenie, že má naopak pravdu Fukuyamov ideový rival Huntington so svojou pesimistickou predstavou neustáleho konfliktu civilizácií a nezmieriteľných rozporov i medzi Západom a islamským svetom.
Takzvané arabské revolúcie opäť priniesli víťazný pokrik Huntingtonových odporcov. Sú podľa nich dôkazom, že medzi Západom a Východom nie je podstatný rozdiel, ľudia tu aj tam rovnako túžia po slobode a demokracii. Stále pritom nevieme, ani ako sa arabská jar skončí v krajinách, kde revolúcia aspoň zdanlivo zvíťazila. Nevieme totiž, či prinesie podstatné zmeny arabských spoločností. Zmeniť spoločnosť je ťažšie, než vymeniť ľudí pri kormidle. Vieme to aj bez toho, aby sme museli do sveta.
Ak sa svet a najmä Západ po 11. septembri v niečom zmenili, je to prebúdzanie sa z ilúzie, že bude svet po páde predchádzajúceho hlavného zla, komunistických diktatúr, už v pohode a že náš pokojný život, smerovanie k rastúcej slobode a blahobytu už nič vážne neohrozí. Ekonomická kríza je v tomto zmysle pokračovaním 11. septembra, dovŕšila jeho odkaz tým, že nám vážnosť situácie z televíznych obrazoviek preniesla do vlastnej skúsenosti.
Zabúda sa, že sa americký prezident Bush po útoku na dvojičky nerozhodoval o tom, či vojnu terorizmu vyhlási, ale či vojnu vyhlásenú teroristami slobodnému svetu prijme. A aj keď v tejto vojne USA a Západ urobili veľa chýb a svojím správaním k zvyšku sveta prispeli i k jej vzniku, pri rozhodovaní, či ju prijať, naozaj na výber nemali. Ich najväčšie chyby v Iraku a Afganistane pritom vychádzali z ich cností – verili, že ľudia všade túžia po slobode a demokracii, akú sami poznajú, a keď im odstránia hlavnú prekážku, diktátorský režim, začnú ich s nadšením a bez väčších problémov budovať.
To nutne neznamená, že má pravdu Huntington, len toľko, že sloboda a demokracia nie sú takým samozrejmým určením, ako sme si mysleli. Cesta k nim je oveľa ťažšia a asi nepozná skratky. Tiež sa musíme zmieriť s tým, že budú vždy ohrozené a boj o ne sa vlastne nikdy neskončí. I keď tento poznatok nie je nijak príjemný, a museli sme zaň zaplatiť privysoké školné, veľmi sme ho potrebovali.