Zdá sa, že spomínať sa dá najlepšie tak, že si tie boje ľudia predvedú na lúke, v lese či priamo medzi domami, na súši, vo vzduchu, alebo aj na vode.
Predpokladom je pekný, najlepšie letný deň. Vtedy sa dá prísť v kraťasoch a tričku, na pľaci môže byť dosť bufetov, takže vojnu možno sledovať s vychladeným pivom, prípadne aj s párkom či s klobásou. Žiadne ešusy ani poľné kuchyne, žiadne útrapy vojnového zázemia, nijaké drancovanie či vypaľovanie dedín nehrozí. Boje predvádzajú osoby na to určené, prezlečené za vojakov.
Môžu to byť krvilačné boje zblízka, muž proti mužovi, boje zo zákopov, streľba z dela na „akože“ živý cieľ, to všetko je skvelé divadlo a potrava pre dušu, ak už človeka nebaví vylihovať na kúpalisku. Míňa sa munícia, ktorá nie je skutočná, ale zato poriadne trieska a zostáva po nej hrôzostrašný dym. Niektorí zostávajú ležať na bojisku hojne poliati kečupom, možno okolo pobehujú aj nejaké „akože“ zdravotné sestry a ošetrujú ich.
Fakt je, že na vojnu ako takú sme mali možnosť trochu zabudnúť, veď je to už 72 rokov od vypuknutia tej druhej svetovej, pričom na prvú už nespomína takmer nikto. Semtam v niektorej dedine ešte vidno pamätníky – postava Krista drží v náručí umierajúceho vojaka s bajonetom.
