Práve Foerova úvaha o tom, či je možné niektoré nočné mory vyjadriť slovami a ako ich sprostredkovať generáciám, ktoré ich nezažili – v jeho prípade konkrétne synom - ma prinútili zamyslieť sa nad tým, čo som si tento rok všimla, respektíve nevšimla, v slovenských médiách. 21. august okolo nás presvišťal veľmi nenápadne.
Iste, 10 rokov od pádu dvojičiek je „jubileum“ a ako takému mu prináleží väčší priestor, reálny aj mediálny, ako len „obyčajnému“ výročiu vpádu sovietskych vojsk do Československa. Pripadá mi ale príznačné, ako narábame s dejinami my a ako Amerika.
New York teroristické útoky zobral ako možnosť na stmelenie. Ex post nevznikali len umelecké diela, ktoré sa s tragédiou vyrovnávali – miestni požiarnici aj obyčajní obyvatelia, ktorí v strašnej situácii konali s levími srdciami, získali status hrdinov. Foer spomínal ľudí, ktorí z dvojičiek tesne pred smrťou volali domov, aby svojim blízkym povedali, že ich ľúbia. Písal, že o tejto kapitole dejín by svojim deťom najradšej rozprával sám, aby im podal čo najmenej skreslenú verziu.
