„Žiaľ, musíme na chvíľu zostúpiť a potlačiť,“ vyhlásil povozník po niekoľkých kilometroch, „lebo kopec je strmý a Kotek sám nevládze ťahať.“
Vystúpili teda a tlačili, aby to dengľavý kôň mal ľahšie. O chvíľu nasadli, ale onedlho sa povozník ozval opäť:
„Nehnevajte sa, musíme zasa vystúpiť a trochu pribrzdiť, lebo pred nami je prudký svah a Kotek by to sám neudržal!“
Zostúpili teda a brzdili. Kým došli do Tarnopoľa, tridsaťšesť ráz zostúpili, tlačili alebo brzdili, lebo cesta raz stúpala, inokedy klesala a Kotek by sám nevládal. Konečne došli do cieľa a Kohn chcel vedieť, čo je dlžný. Povozník natiahol ruku: „Dvadsať rubľov!“
Kohn odrátal peniaze, zaplatil, ale potom mu to nedalo a spýtal sa: „Že som ja šiel do Tarnopoľa, tomu rozumiem, lebo tam mám prácu. Že ste vy išli do Tarnopoľa, tomu tiež rozumiem, lebo ste si chceli zarobiť. Ale povedzte mi, načo šiel s nami aj Kotek?“
Že šli demonštrovať svoju nespokojnosť učitelia základných škôl, tomu rozumiem: ich zodpovednosť je obrovská, ohodnotenie – nielen finančné, ale i spoločenské – zlé. Deti sú často agresívne, vulgárne, zlomyseľné. Rodičia tiež. Na východe a Záhorí sa vyostrujú protirómske nálady; kto môže, uprednostňuje segregované triedy.
