V divadelnej sezóne 1969/1970 som oslovil filmového režiséra Dušana Hanáka a ponúkol mu ako dramaturg Divadla na korze, ktoré sme založili na jeseň 1968, hosťovanie. Hanák, čerstvý nositeľ Grand Prix z festivalu v Mannheime, súhlasil.
Nikdy predtým v divadle nerežíroval, partiu hercov a inscenácie Divadla na korze však dobre poznal a mal chuť tu pracovať. Zvolili sme si dve jednoaktovky: Ionescovu Lekciu a Pinterovho Nemého čašníka.
Dobrodružný proces
Prvá fáza prípravy s Dušanom Hanákom – teda práca nad textom: replikami, vetami a slovíčkami, mnohoraká hra významov a možností dialógov so zreteľom na konkrétnych hercov a groteskné i dramatické situácie, ktoré sa pred nami začali čoraz plastickejšie vynárať – to bolo podivuhodné dobrodružstvo. Dobrodružstvo, ktoré s ešte väčšou intenzitou pokračovalo na javisku počas skúšok. Teda takých skúšok, ktoré boli ozaj skúšaním, experimentom za chodu, s nečakanými výmenami úloh medzi hercami a ich návratom – teraz už po živej skúsenosti v „partnerovej koži“ – späť do svojej pôvodnej dramatickej postavy.
