V divadelnej sezóne 1969/1970 som oslovil filmového režiséra Dušana Hanáka a ponúkol mu ako dramaturg Divadla na korze, ktoré sme založili na jeseň 1968, hosťovanie. Hanák, čerstvý nositeľ Grand Prix z festivalu v Mannheime, súhlasil.
Nikdy predtým v divadle nerežíroval, partiu hercov a inscenácie Divadla na korze však dobre poznal a mal chuť tu pracovať. Zvolili sme si dve jednoaktovky: Ionescovu Lekciu a Pinterovho Nemého čašníka.
Dobrodružný proces
Prvá fáza prípravy s Dušanom Hanákom – teda práca nad textom: replikami, vetami a slovíčkami, mnohoraká hra významov a možností dialógov so zreteľom na konkrétnych hercov a groteskné i dramatické situácie, ktoré sa pred nami začali čoraz plastickejšie vynárať – to bolo podivuhodné dobrodružstvo. Dobrodružstvo, ktoré s ešte väčšou intenzitou pokračovalo na javisku počas skúšok. Teda takých skúšok, ktoré boli ozaj skúšaním, experimentom za chodu, s nečakanými výmenami úloh medzi hercami a ich návratom – teraz už po živej skúsenosti v „partnerovej koži“ – späť do svojej pôvodnej dramatickej postavy.
To všetko bolo zábavné, invenčné, prekvapujúce; nemalo to nič spoločného s rutinérskym opakovaním a iba technickým cizelovaním. Bol to živý dobrodružný proces, ktorý nás bavil a fascinoval objavovaním nových a nepredvídateľných významov. Teda nielen nás v hľadisku, ale najmä hercov na javisku.
Zákaz za zákazom
V polovici júna sme mali obe jednoaktovky hotové, premiéra mala byť koncom mesiaca. Ale povedali sme si, že užitočnejšie bude vyjsť s novou inscenáciou po prázdninách, hneď na začiatku ďalšej sezóny v septembri 1970.
Premiéry sme sa však už nedočkali. Cez prázdniny Ministerstvo kultúry SR zrušilo v Divadle na korze súbor Lasicu a Satinského a nášmu činohernému súboru zakázalo prvú premiéru budúcej sezóny. Postupne nasledovali zákazy ďalších inscenácií, ktoré sme mali v repertoári a do roka a do dňa bolo v júni 1971 zlikvidované celé divadlo.
Už o rok neskôr sa musel Dušan Hanák zmieriť aj so zákazom svojho najnovšieho filmu: Obrazy starého sveta si na premiéru počkali až do roku 1988. V tom istom čase sa konečne dostal do kín aj ďalší Hanákov skvelý film Ja milujem, ty miluješ nakrútený a dokončený v roku 1980. Boli to ozaj rekordné čakacie lehoty – šestnásť a osem rokov!
Pedagóg, ktorého si vážia
Od roku 1991 do konca augusta 2011 pôsobil profesor Dušan Hanák na Fakulte televízie a filmu VŠMU. Vychoval celý rad režisérov, ktorí tvoria silnú, medzinárodné uznávanú a mnohými významnými cenami ocenenú generáciu filmových tvorcov: Peter Kerekeš (Ako sa varia dejiny), Marek Šulík (Cesta Magdalény Robinsonovej), Marko Škop (Iné svety, Osadné), Jaro Vojtek (My zdes, Hranica), Juraj Lehotský (Slepé lásky – tie boli pozvané na festival v Cannes v roku 2008; naposledy sa v Cannes premietal slovenský film v roku 1971: Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska).
Režisér Juraj Lehotský, spomínajúc na svoje štúdium na VŠMU, povedal: „Mal som šťastie, že som sa na škole stretol napríklad s Dušanom Hanákom. Stretnutia s ním boli kreatívne, naučili sme sa popri rozhovoroch, popri príprave filmu rozmýšľať v obrazových vzťahoch, ktoré má človek ukryté v sebe. Je dôležité mať pedagóga, ktorého si vážite aj na základe jeho práce.“
Profesora Dušana Hanáka aj na základe jeho práce prepustil dekan fakulty Doc. Mgr. Anton Szomolányi, ArtD. 31. augusta 2011. Akademický senát to vzal na vedomie. Všetko je legálne.
je dramaturg a režisér. Profesor Vysokej školy múzických umení v Bratislave.