Toto je parafrázovaný argument Jonathana Franzena, ktorým robí promo láske. Starej dobrej.
Počas robinsonovskej cesty na opustený ostrov, kam išiel pozorovať exotické vtáčiky, sa vášnivý ornitológ a Amerikou milovaný národný spisovateľ vyrovnával so smrťou kamaráta, ďalšieho literárneho génia Davida Fostera Wallacea.
DFW sa obesil 12. septembra 2008, po dlhom boji s depresiou.
Po rokenrolovom úspechu jeho románu Infinite Jest (Nekonečný žart) Wallaceovi zalepilo, že už nič lepšie nenapíše. Nudil sám seba, implikoval v článku nahnevaný Franzen. Ako mohol chladnokrvne naplánovať gesto takých egocentrických rozmerov a ultimatívne ublížiť svojim blízkym?
Franzen ako dobrý spisovateľ a priateľ nekladie len otázky. Možno nepozná presné odpovede, ale tuší. Vidí Wallacea ako umelca, ktorému próza umožnila úniky z jeho opusteného ostrova - napriek vnútornej izolácii sa na chvíľu dokázal spojiť so svetom.
A vďaka nemu, cez jeho osamotené, mimo stojace postavy sme sa aj my moderní čitatelia cítili milovaní. Chápaní. Wallace vraj, paradoxne, taký pocit nepoznal. Nie že by ho nikto hlboko nemiloval – len on nemohol uveriť, že by to tak naozaj mohlo byť. Cítil sa nehodný lásky.
