Vylisované, zväčša kvitnúce rastliny som ako chlapec prilepoval tenkými prúžkami priesvitnej pásky k stránkam veľkého zošita s červeným obalom.
Je mojou súkromnou, doteraz nie celkom vyjasnenou záhadou, prečo som vlastne ten starý herbár začal hľadať, keďže na to nebol žiaden praktický dôvod okrem nejasného, no o to nástojčivejšieho pocitu, že ho potrebujem nájsť.
Keby som bol herbár našiel, moja záhada by zrejme pominula. Odpoveď by sa zjavila sama od seba a nebolo by nad čím ďalej uvažovať. Takto mi už len ostáva predstavovať si, ako ho otváram a na stránkach nachádzam rastliny také veľmi nepodobné tým, ktoré som do zošita pred mnohými rokmi vlepil.
Stále zreteľne vidieť moju detsky dôkladnú prácu pri lisovaní, ktorá je nielen dôsledkom očarenia farbami, tvarmi a štruktúrou rastlinných tiel, ale aj neochvejnej viery v možnosť ich takmer večného uchovania. Názvy v slovenskom a latinskom jazyku pod rastlinkami sú príkladom chlapčenského úsilia o krasopis. Lepidlo na niektorých kúskoch pásky už medzičasom vyschlo a výlisky sa pri otáčaní strán začínajú uvoľňovať.
Rastliny vybledli, stratili sýtosť, ich rôznorodá zelená nadobudla rovnako nevýraznú podobu. Akoby sa postupne vpíjala do tmavnúceho papiera. Z jasnočervenej, fialovej či žltej farby v kvetoch sa pominula radosť, zastrel ich mútny nános svetlohnedej s béžovými škvrnkami alebo bielymi pásikmi na okrajoch.
