V babom lete na priedomí starci vedia svoje o mladých zlatých časoch: Zaspievali sme si, aj vínka bolo, a ešte čosi bolo, ale na to si už, kamarát, nespomínam.
V príšerných tretrách a na ešte horšej škvarovej dráhe sme vybehali na tie časy nadpriemerné šprintérske výkony, po predčasnom štarte sme mali ešte, nie ako dnes, druhú možnosť. Časy boli zlaté i nedobré a mnohých vôbec nepripustili na štart.
Liečiteľa odsúdili na roky väzenia, pretože odmietol liečiť iba potentátov. Vzdelaných preradili na manuálnu prácu do panelární a k bežiacim pásom tovární. Kto mal šťastie, dostal sa do „výroby“ ako nočný strážnik fabriky, v ktorej nebolo čo strážiť. Biskup, neskôr kardinál katolíckej cirkvi, bol zamestnaný ako zberač smetí z trávnikov bratislavského Štrkovca. Kňaz, ktorý nás sobášil, mal za sebou Jáchymov a dnes sa stará o bezdomovcov. Staré zlaté časy atomárneho zbrojenia a s tým spojený strach a studená vojna a železná opona.
Ale, už moja generácia, našťastie, zažila i iné. Čas dodnes trvajúcich priateľstiev. Po tom, ako Osamelých bežcov vďaka pánu Károvi pozvali na Polymuzický priestor II v Piešťanoch, mohli sme si objednať malé síce, ale predsa lietadlo, z ktorého pilot zhadzoval nad Pólom nedostupnosti, nad stanom na lúke kúpeľného parku, z ktorého sa vysielali texty, letáky s bledomodrým posolstvom: Pocta St. Exupérymu. Stan v noci svietil, iba sme nevedeli, aká dlhá bude prichádzajúca noc.
